Reakce na recenzi:

alienshore - @ 13.10.2013

Skupina Persona Grata je jeden z mála slovenských zázrakov progresívneho rocku a pravoverným spôsobom ctí korene tohto žánru. Takáto hudba nemá na ružiach ustlané a fakt, že album vznikal niekoľko rokov, to len potvrdzuje. Finálna podoba Reaching High Places Above ponúka šesť kompozícií čerpajúcich z odkazu kapiel ako Dream Theater, Yes alebo dokonca aj Anglagard (!!!). Spájanie progresívneho metalu, progresívneho rocku a nekonvenčných (takmer až alternatívnych) nápadov robí túto hudbu pôsobivou. Zúčastnení muzikanti vedia ovládať svoje nástroje veľmi dobre a oceňujem aj prítomnosť mimoriadne variabilného gitaristu Martina Hubu. Podobne je na tom aj klávesák Adam Kuruc, ktorý obohacuje skladby rôznymi zaujímavými registrami a vkladá do nich pestré motívy a sóla. Flauta Jany Vargovej je nečakaným, ale o to viac prekvapujúcim prvkom.

Životaschopnosť albumu určite nechýba a ich hudobné nadšenie im verím. Je to počuť v každom tóne a dávajú zároveň do toho svoju vlastnú víziu. Opakovanie niekoľkokrát prevarených postupov by ma nijako zvlášť nedojalo, preto si vážim ich svojský pohľad na vec aj keď je tu občas cítiť nejakú tú inšpiráciu. To nie je samozrejme nič zlé, pretože progresívny rock sa hrá práve takto. Hráčska ekvilibristika poteší náročnejších poslucháčov a taktiež aj pekne spracované melódie. Tie sú odspievané Martinom Stavrovským, ktorý má sympatický vokálny prejav a cítenie. Myslím si, že nahrávka Reaching High Places Above by dokázala uspieť aj v širšom svetovom meradle, pretože existujú kvantá kapiel, ktoré nič invenčného do tohto žánru neprinesú a napriek tomu vydávajú ďalšie a ďalšie albumy. Tomu sa Persona Grata vyhýba a sú si vedomí toho, že kvantita nie je vždy kvalita. Primeraná časová dĺžka celej dosky tomu aj nasvedčuje a taktiež nekomerčným spôsobom predkladajú dlhometrážne skladby. Po muzikantskej stránke si Persona Grata udržuje úroveň, no dalo by sa povedať, že ich umenie je istým spôsobom aj risk, keďže slovenská hudobná scéna je dosť konzervatívna. Nájdu si ich však poslucháči, ktorí pociťujú hlad po komplexnej a hodnotnej hudbe.

Úvodnú sedem-minútovú jazdu Ace by som posadil hneď na vrchol celého albumu. Za všetko môže úžasný hlavný motív, v ktorom silno rezonuje slovenská melodika. Tvrdšie rytmické breaky zaváňajú progresívnym metalom a koncepcia celej skladby je tak aj posadená. Flauta spraví úvod do Edge Of Sanity a príjemne harmonicky znie aj zdvojený mužsko-ženský vokál. Klasické nepravidelné tempá dosiahnú svoje rozuzlenie v sólach. Na jednej strane sa tu nachádza jemnosť a na tej druhej zase náročnosť. Prekvapivo to nestráca kontinuitu a celkom dobrodružne je vyrozprávaný hudobný príbeh. Východnou kultúrou inšpirovaná predohra Istanbul pokračuje aj v inštrumentálnej Orient Express. Komplikovanejšie postupy poriadne zarezávajú do uší aj s excentrickou flautou. Mierne avantgardné témy sú skutočne ambiciózne a talent predvedú všetci aktéri v krkolomných pasážach. Venice je opäť krátka skladba, ale tentoraz v duchu klasickej hudby. Klavírne intro otvára poslednú kompozíciu I Am You a spev Jany Vargovej po chvíli nahradí Martinov v sugestívnej atmosfére. Lyrický kontext má celkom tvorivý charakter a určite k tomu prispeli aj motívy čerpajúce z vážnej hudby. Občas trochu zahrmí v podobe tvrdších rytmov, no myšlienka skladby tým nie je narušená. Musím ale vyzdvihnúť aj krásne gitarové sóla Martina Hubu.

Naposledy ma takto nadchli nitrianski Miscellane a som rád, že Persona Grata prebrala vlajku slovenského prog-rocku. Ich debut je vzácne vyrovnaný a určite aj inšpiratívny pre ďalšie mladé skupiny, ktoré by chceli produkovať podobnú hudbu. Rád by som videl kapelu Persona Grata stáť aj v popredí európskeho záujmu, lebo tento prvý štúdiový album je celkom konkurencie schopný. Reaching High Places Above hodnotím na 4,5 hviezdičiek a teším sa na ďalšie kvalitné nahrávky.