Reakce na recenzi:

hejkal - @ 18.10.2013

Akonáhle som kdesi na internete počul jedinú skladbu tejto kapelky, nedalo sa inak a musel som si kúpiť cédéčko. Nanešťastie, v tej dobe boli fuč ako secondbattleácke, tak aj akarmácke vydania, nuž som nemohol inak, ako siahnuť po japonskom vydaní. Finančne drahé, ale voči tomu, čo som dostal, priam nehanebne lacné riešenie! Táto ropucha je ohyzdná, ako len správna rockovica má byť.

Nástup á la „scepelínovaný krím“ vykorčuľuje na scénu v Cotton wood hill a okamžite je jasné, že tu máme dočinenia s parádnou hardrockovou metelicou. Vianočné medzihry evokujú Brucea, Claptona a Bakera, inak je to vrčiaci pes formátu írskeho vlkodava s besnotou v žilách a krvou v očiach. Trio (hoci je tu extra spevák) ako má byť a aké dnes už prakticky vymreli, to je ideálna zostava pre nespútaný rock. Kratšia skladba A life that ain’t worth living je nárez, po akom si neposlušné decko mesiac nesadne, poslucháča však paradoxne posadí na zadnicu. A čo napísať o niečom, čo sa menuje Tank? Ak niekto očakáva baladu, tak mu treba nasadiť kazajku a aplikovať klystír, nech sa spamätá. Black Sabbath hneď nevyzerá čierno, skôr vyprato sivo, toto je jednoducho hrmot, rachot a škripot v esenciálnej podobe. Gitara hrá prím, kvákadlo, povinná výbava vtedajších machov, ziape ako hysterka, ktorej niekto oškrel lak na fáre od bohatého amanta. Aký by to bol hard rock, keby nedal priestor blues? They say I’m mad je prvá pomalšia záležitosť, ale nejaké cukrovinky nečakajte, toto je poriadne korenené žrádlo. Vrcholom albumu je Life goes on, dvanásťminútová smršť, z ktorej srší záľuba v ostrovnom rocku konca 60. rokov, a je to práve táto skladba, ktorá zo mňa spravila závisláka a blázna do Toad. Temnota, ktorá väčšinu temných pánov z rôznych fantasy románov a rozprávok (Sauron, Voldemort) posiela kamsi na slnečnú stranu reality, svojimi hustými rifmi a zmučenými tónmi umorí aj koňa, nuž clivá (azda jediná na albume) medzihra v tichom prevedení pôsobí ako čestnosť v politike a budete nad ňou neveriacky krútiť hlavou ešte dlho potom, ako doznie. Geniálne! Pig’s walk nezaostáva ani o piaď, je to skladba s efektom morovej rany v krajine i časoch, kedy sa za hygienu považovalo umývanie raz za rok v najbližšom potoku. Dlhočizné gitarové sóla, basa lámajúca všetky rekordy v narážaní prílivových vĺn na nič netušiace útesy, do toho ostré bicie s čo najviac šumiacimi činelmi (nechýba sólo), fakt neviem, ako lepšie opísať toľkú nádheru neviazaného ničenia uhladenosti a sterility. Práve cez túto vec som skupinu objavil. Záver albumu patrí akustickej skladbe The one I mean. Spevák doteraz melodramaticky chripel, tu však vytasil jemné a citlivé farby, ktoré vôbec neznejú zle.

Ako bonus Japončíci prifarili singel Stay/Animals’ world. Kým prvá menovaná záležitosť je perfektný hardrockový počin, druhá je viac citlivá, hoci ani teraz sa nedá baviť o nejakej mäkkosti, je to husté ako ropa a rovnako sa to aj vyfarbuje.

Kašlite na nejaké umelecké oblbovanie, toto je salva ako z dela do srdca hardrockového fanúšika!