Reakce na recenzi:

alienshore - @ 17.11.2013

Týmto Američanom sa opäť podarilo ma niečo pozoruhodné a zase ma dostali na kolená. Také čosi som určite nečakal a hlavne nie po predošlej doske A Forreign Affair, ktorá sa plazila po komerčných močariskách. Jay Beckenstein sa so svojimi spolubojovníkmi zavreli do štúdia a začali jamovať. To čo sa im podarilo mi vyrazilo dych. Takúto hudbu by som očakával skôr od Yellowjackets, Vital Information alebo Jeff Lorber Fusion. The Rhinebeck Sessions je najjazzovejším albumom Spyro Gyra aký som vôbec počul. To, že sú talentovaní a mimoriadne schopní už vie kadekto, ale tentoraz potvrdili že ich úspech je absolútne zaslúžený. Viacero pasáži zachádza do fusion a veľmi pekne je to vyvážené tradičnejšími jazzovými plochami. Svoje urobilo aj elektrické piano so zvukom klasického Fender Rhodes. Veľmi vzácne vyrovnaná kolekcia inštrumentálnych skladieb nemá v podstate žiadnu stopu po prehnanej sladkosti.

Osemminútová Serious Delivery je priam euforickým príspevkom s optimistickou náladou a latino štruktúrou. Gitarista Julio Fernandez mi občas pripomína hrou Al Di Meolu, takže je tu zastúpený aj rockový prvok. Smooth jazz pripomenie Wishful Thinking s ladnými klavírnymi linkami a melodickým saxofónom. Groove basa s klavírom patrí medzi to najzaujímavejšie a Tom Schuman predvedie nádherný sólový part. V Not Unlike That prichádza chvíľa Scotta Ambusha a jeho slapového hrania. Do svižného tempa vstupuje el. klavír a vodiaci saxofón. Gitara opäť vystrčí rožky a vykúzli skvelé motivické sólo. Sorbet je ďalšie latino-fusion, v ktorej sa prenášajú ťažšie a ľahšie doby. Rytmus naberá na objeme pri gitarovom úseku a dokončí to Beckestein s hlavnou saxofónovou melódiou. Pocta Charlesovi Mingusovi v songu I Know What You Mingus tiahne k bebopu a je očarujúco dynamická. Rýchle pasáže sú stvorené pre bubenícke breaky Lee Pearsona. Off The Cut nápadito pracuje s motívmi a opäť sa tu zaleskne sólo Julia Fernandeza. Veľmi zaujímavo to začne bublať v Clubhouse Jam s funkovým spodkom a nesmierne prepracovanou fusion improvizáciou všetkých zúčastnených. Hravosť nestráca ani ďalšia kompozícia Odds Get Even, ktorá pracuje viac v stredných tempách a zaujmú určite bubenícke prechody v sólistickom prevedení. Posledná Who Knew! pomaly buduje atmosféru na tajomne sa tváriacich témach. Rytmické figúry ponúkajú kvalitné hudobné vyžitie a ako bonus sa tu objavuje smiech, ktorý občas vstupuje do hudby. Skvelý koniec, skvelého albumu.

The Rhinebeck Sessions je v poradí 30. radovým počinom v kariére Spyro Gyra. Bol nahratý za neuveriteľné tri dni v malom mestečku Rhinebeck a tú bezprostrednosť, a radosť z hrania je aj cítiť. Niekedy asi naozaj netreba špekulovať a pri nahrávaní treba zo seba dostať von to, čo je v tej chvíli správne. Títo muzikanti zasvätili svoj život hudbe a ich schopnosť komunikovať medzi sebou s hudobnými nástrojmi ich doviedla až k tomuto nádhernému skvostu. The Rhinebeck Sessions je totižto z môjho pohľadu kvalitou až nebezpečne blízko k albumu Three Wishes. Skláňam sa pred ich umením a musím už len konštatovať, že som dostal od nich na konci tohto roku jeden krásny darček.