Reakce na recenzi:

Mayak - @ 11.12.2013

Argentínska kapela Honduras Libregrupo vznikla koncom roku 2004 v Buenos Aires, keď ju založili gitarista Alex Kodric a basgitarista Alejandro Leonelli. Po angažovaní bubeníka (Gabriela Falciola) a zadefinovaní štýlu, ktorý by chceli hrať, sa k nim pripojil ešte brat Alexa, hráč na klávesové nástroje Nicolás Kodric (mená súrodencov evokujú, že sú to potomkovia migrantov z oblasti teritória bývalej Jugoslávie). Kvartet Honduras Libregrupo hodne koncertoval po celej Argentíne a získal si rešpekt ako originálna, špecificky hrajúca skupina. Behom púhych dvoch dní v roku 2006 natočili vo vlastnom náklade svoju prvotinu, 46 minútový album Volumen I., ktorý znie ako jedna veľká psychedelická improvizácia, pripomínajúca tie najrannejšie koncerty Pink Floyd z éry Syda Barretta v britských kluboch. Keď v novembri 2006 nahrali na jeden kompilačný album svoju verziu Sea Song, pod názvom Canción del Océano od legendy a veterána Canterburskej scény, Roberta Wyatta, doniesla sa táto informácia aj k samotnému pôvodnému autorovi. Robert Wyatt bol potešený a nadšený touto coververziou, skontaktoval sa s kapelou a upravenú a zremastrovanú verziu albumu Volumen I. pomohol vydať aj s bonusom Canción del Océano na jednom francúzskom labeli aj pre európsky trh. Súčasne sa podieľal aj na vydaní živého albumu skupiny.

V marci 2007 začínajú Honduras Libregrupo nahrávať album La Única Posición es la Oposición ("The Only Position is Opposition"). Do kapely vstupuje jej piaty stály člen, saxofónista Ignacio Dominguez a Honduras Libregrupo podpisujú kontrakt s argentínskym labelom Azione Artigionale, ktorý je pozitívne naklonený avantgardným skupinám a projektom, a v máji 2008 je kompletná doska vypustená na svetlo božie.

Výborný album La Única Posición es la Oposición pôsobí, ako keby vznikol v rannej ére Canterburskej scény - pred 40 rokmi. Živo si predstavujem situácie, ako sú muzikanti z Honduras Libregrupo v štúdiu obložení okrem hudobných nástrojov i vinylovými verziami albumov pramatky Canterbury scene, skupiny Matching Mole, prvými troma doskami Soft Machine a paletou sólových albumov z bohatej diskografie Roberta Wyatta. Necelých 45 minút prináša odkazy na tvorbu Gong (spojenie psychedélie, space rocku a Canterbury), Soft Machine (spojenie jazzu a Canterbury), ale tiež talianskych Picchio Dal Pozzo (uplatnenie vokálnych foriem a farieb v Canterbury). Členovia kapely aj svojim vizuálnym imidžom pripomínajú obdobie neskorých 60. rokov, éru "kvetinových detí" a popularity LSD. Špecifický zvuk klávesových nástrojov je daný aj záľubou kapely a najmä Nicolása Kodrica v rannej krautrockovej scene (predovšetkým nemeckých Can).

Album otvára Tomando Conciencia del Baile, vyše šesť minútová zmes garážového psychedelického rocku s fragmentami z albumu Volumen I., prechádzajúca postupne do štruktúr, aké hrávala v počiatku skupina Gong.

Botox je výrazne jazzová skladba s dominujúcou gitarou, jediná kompozícia na albume bez využitia hry saxofónu.

Canción para Osvaldo Bayer je mix space rocku a zemitého Canterbury, evokuje atmosféru z albumu Soft Machine II a prvých nahrávok Gong, hlavne rytmickou štruktúrou.

Los Deportes je avantgardný jazz, základom sú tu meniace sa rytmické slučky, celkove v skladbe dominuje sólujúci saxofón.

Segunda Mitad del Día je predovšetkým pocta albumu Rock Bottom Roberta Wyatta, ale obsahuje aj skvele aranžované vokály, aká je možné počuť na albume Picchio Dal Pozzo I (z roku 1976).

Monocromático para Flora, takmer 13 minútová kompozícia je psychedelický rock ako vyšitý (či skôr vystrihnutý) z albumov Pink Floyd Ummagumma alebo More, ale s vygradovanou dynamikou, dadaistickou pasážou uprostred (typické pre niektoré krautrockové kapely) a s efektným a grandióznym finále.

Celkove je album La Única Posición es la Oposición určený hlavne pre milovníkov rannej Canterburskej scény a jej retroverzií.