Reakce na recenzi:

alienshore - @ 16.01.2014

Druhý album Hasse Fröberg & Musical Companion nenechal na seba čakať dlho. Opäť ho nahrala rovnaká zostava ako pri debute a ani v hudobnej koncepcii nespravili žiadny zásadný kotrmelec, čo je v tomto prípade len a len dobre. Živnou pôdou pre Hasseho sú chytľavé melódie a inštrumentálna prepracovanosť, ktorú pochytal z The Flower Kings. Spájanie progresívneho rocku, hard-rocku a AOR nemusí dopadnúť vždy dobre, ale títo hudobníci majú dar, robia jednoducho povedané hudbu ktorá má dušu. Cítiť v tom kus pozitívneho myslenia a to nemusíte ani čítať texty. Melódie, spev a príjemne zaoblený zvuk robia svoje a vytvárajú tak priamy most k poslucháčovi, ktorý si rád oddýchne pri kvalitnej rockovej hudbe.

Ide sa hneď na vec rovno desať minútovou kompozíciou My River To Cross. Na úvod výborne zvolená melodická vec s dravým orgánom a rovnako naladenou gitarou. Hasse spieva s pátosom a nesmú samozrejme chýbať ani tie inštrumentálne orgie. Na takýto album sa určite hodí aj nejaká hitovka a tou je jasne The World Keeps Turning. Niektoré novodobé AOR kapely by sa mohli z nej zobrať aj príklad, ešte stále je totižto čo skladať v rámci melódií. Ďalšou trefou do čierneho by som označil najdlhšiu The Final Hour s krásne zvukomalebnými plochami a hlasovo neodolateľným Fröbergom. Cez éter presviští kopec láskavej poetiky a beatlesovskej bezstarostnosti. Waves je vo svojej podstate jemný song s nádhernou atmosférou pripomínajúcu rôzne šťastné chvíľky zo života.

Skvelo znie energická a taktiež hitovo zameraná Venice CA s roztomile patetickou AOR melódiou. Na hard-rockovú strunu udrie pre zmenu Is It Ever Gonna Happen, až kým teda nedôjde k refrénu lebo ten je tiež hodne inšpirovaný AOR. Perfektne je tu spracované gitarové sólo s podporou jazzovo zafarbených klávesov a jedná sa o celkom pestrú skladbu v konečnom dôsledku. Akustická White Butterfly nič nepokazí a po nej nasleduje snáď asi najlepšia skladba akú som od tejto kapely počul. The Chosen Ones je pre mňa vrchol a úžasne preplieta prog-rock, hard-rock a AOR do úplne jednoliateho celku. Melodický motív okolo ktorého sa to všetko točí patrí do kategórie skvostov. Posledná Godsong má prekvapivo trochu temnejší odtieň, ale je to vydarená bodka za týmto albumom.

Hasse Fröberg zložil podľa mňa vyrovnanejší materiál a aj celkovú časovú dĺžku posunul do stráviteľných hodnôt. To je taký základný rozdiel medzi albumom Powerplay a predošlým Future Past. Čo sa týka hudby samotnej, tak nič zásadné sa nezmenilo a Hasse len zdokonaľuje to čo naznačil pre dvoma rokmi. Obidve nahrávky sú však kvalitou veľmi podobné. Priklonil by som sa ale skôr k vyššiemu hodnoteniu albumu Powerplay. Hlavným dôvodom pre mňa je, že sa veľmi často nestretávam s takýmto štýlovým prepojením v takej kvalite akú predvádzajú títo Švédi. Som presvedčený o tom, že Hasse Fröberg je vzácny a výnimočný muzikant a dúfam, že ma ešte poteší nejakým tretím pokračovaním svojej sólovej tvorby. Konečné hodnotenie je 4,5 hviezdičiek.