Reakce na recenzi:

hejkal - @ 19.01.2014

Yardbirds patrí k tým legendárnym skupinám, ktoré sa vďaka účinkovaniu troch gitaristov a histórie hardrockovej veličiny Led Zeppelin dostali nezmazateľne do povedomia hudobnej histórie. Keby náhodou niekto netušil, hovorím o Ericovi Claptonovi, Jeffovi Beckovi a Jimmi Pageovi. Stále nič? Hm, koncert IMT Smile je propagovaný na iných stránkach, ráčte zabudnúť, že som vás svojimi písmenkami obťažoval. Priznávam bez mučenia, že som jej nikdy priveľmi neprepadol, akokoľvek skvelé skladby po sebe zanechala. Otec mal nahraté nejaké platne na magnetofónových kazetách, ale nikdy som im neprepadol. Rovnako ani multimediálne CD s nahrávkami New Yardbirds (Cumular Limit sa to volalo, malo taký modrý obal), ktoré mi ktosi požičal, ma nepresvedčilo, aby som zainvestoval. Naveľa som si minulý rok kúpil výberovku od Repertoire a ako tak zisťujem, s pribúdajúcim vekom (uberanie zatiaľ nepostretlo nikoho), ma tieto menej náročné a nevtieravo prívetivé skladbičky bavia. Doba singlov dokázala do pár minút (a teda doslova dvoch) vtesnať nepreberné množstvo nápadov a motívov, dnes ich zúfalí neoprogeri toľko nenarvú ani na dvojalbumové CD). Aj preto je na The best of Yardbirds hneď dvadsaťosem skladieb!

Od úvodnej hitovky For your love, ktorú som niekedy hrával s Radio Luxembourg, sa na poslucháča valí jeden povedomý song za druhým. Vydarená melodramatická skladba Heart full of soul petrí k tomu naj, čo kapela na poli sixtýsového poprocku vyprodukovala. Podobne je na tom Evil hearted you, ale poďme sa venovať skladbe skladieb (Ritchie a Rainbow by mohli rozprávať) Still I'm sad. Tomu vravím atmosféra! Yardbirds bola pôvodom, ako tomu bolo v dávnych 60. rokoch v Británii zvykom, bluesová kapela. Dôkazom je hutná harmoniková záležitosť I'm a man. Najpamätnejším bluesovým kúskom je však moja najobľúbenejšia skladba kapely, paru chrliaca pecka Train kept a' rollin', ktorá by sa nestratila ani v dobách hard rocku. Pamätám si ju z koncertného prevedenia na videu, Beck tam stuhne úžasné sólo. Komercia tej doby, to nebolo žiadne tuc-tuc tanečné techno z drogovej párty, šlo o úplne iné drogové inšpirácie. Dôkazom je jemnejšia hitovka Shapes of things. Ak sa nemýlim, práve toto popové koketovanie prinútilo Claptona zdrhnúť k Mayallovi. Myslím, že dnes neľutujú ani oni, ani my. Pre rádiá bola určená aj dráma You're a better man than I. Smútočné nálady spojené s hororovými náznakmi (napr. gitarové sólo) šli kapele jedna báseň (taká ta dlhá, ako napr. Iliada). Čosi bluesovo rýchle Over under sideways down má uťatú hej-hej náladu, inštrumentálka Jeff's boogie zasa utešene swinguje. Happenings ten years time ago mixuje azda každú možnú kapelovú polohu, pričom vyznieva drsne a zlovestne. Blues bez akéhokoľvek príbuzenstva so slimákmi vypakuje nadržaný kúsok Psycho Daisies. Stroll on je prachsprostá vykrádačka Train kept a' rollin'. Little games má psychedelický šat, Goodnight sweet Josephine je presne takým syxtýsovým popíkom, ako napovedá názov. O Ha ha said the clown to platí dvojnásobne. Ten little Indians je taký textový predobraz známeho Filipovho popevku Bolo nás jedenásť, vždy sa mi tento psychedelický trip podporovaný pochodovým rytmičákom páčil.

Blues je azda najdokonalejšia čisto pocitová hudba, málo teórie, veľa emócií, tomu ťažko odolať. Preto vychválim aj ďalšie skladby, inštrumentálku Got to hurry, klasiku I ain't got you i po Diddleyovsky rytmizovanú jazdu I ain't done wrong. Ani v jednom prípade nečakajte leňochoda s tempomatom, ale neskrotného jazdca bez zábran. A bluesový zájazd pokračuje, I'm not talking, Good morning little schoolgirl (treba predstavovať? Hoci práve tento cover je až podozrivo spopovaný a spevný), I wish you would (mrazivá paráda, takto má znieť harmonikové blues)... Mix bluesovej nálady s dobovou masovou spevnou vlnou ponúka A certain girl, Boom boom pozná azda každý, Honey in your hips zasa dnes takmer nikto, ale je to ďalšia spevná bluesovka.

Kým CD dohrá, ponúkne ešte popík Paff bum, ktorý akoby vypadol z nejakého tanečného filmu s Travoltom a smutnejšiu, naliehavú, avšak rovnako popíkovú skladbu Questa volta.

Skvelá kolekcia pesničiek, ktorá, navzdory gitarovým velikánom, nie je o nejakej onánii, nemôže uraziť azda nikoho (s výnimkou odporcov výberoviek, nech je im zem ľahká). V poslednej dobe toto CD počúvam často. Je to krásny exkurz po šesťdesiatych rokoch, navyše, vďaka blues i nehranej surovosti tu nejde o Beatles a to ma teší. Odporúčam ako záujemcom o spoznávanie kapely, tak starým harcovníkom, ktorí by chceli občas vypnúť a nechať si v kulise hrať niečo z mladosti. Azda nebudem priveľmi preháňať, ak prehlásim, že ide o najlepší jednocédéčkový best of na trhu.