Reakce na recenzi:

alienshore - @ 27.04.2014

John Sykes sa po vyhadzove z kapely Whitesnake rozhodol založiť si vlastnú bandu Blue Murder. Myslím si, že nič lepšie ani nemohol spraviť, pretože je zručným skladateľom, gitaristom a dokonca aj spevákom. Rovnomenný prvý album svojim spôsobom nadväzuje (hlavne zvukovo) na nahrávku Whitesnake 1987, na ktorú sa výrazne podpísal aj ako spoluautor. Zlanáriť sa mu podarilo celkom zaujímavé mená ako napr. basáka Tonyho Franklina (Roy Harper, The Firm, Jimmy Page, Whitesnake, Derek Sherinian) a slávneho bubeníka Carminea Appicea (Vanilla Fudge, Cactus, Jeff Beck, King Kobra). Sykes bol v tej dobe mimoriadne plodný a nahral dokonale vyvážené hard-rockové dielo. Po sklamaní z Whitesnake to pre neho bolo doslova ako odrazový mostík. Zvuk je ešte poplatný 80-tým rokom, no hlavné slovo tu majú predovšetkým Sykesove fantastické gitary a nie klávesy. Debut dosiahol úspech a predalo sa ho zhruba pol milióna, čo je na začínajúcu skupinu skvelý výsledok. John Sykes sa musel po pôsobení v rôznych kapelách tentoraz spoliehať len sám na seba. Svojej povesti však neostal nič dlžný a medzi rockermi má debut Blue Murder priam až kultové postavenie.

Po klávesovom intre Nika Greena nastupuje typický riff a začína pecka ako z veľkej knihy s názvom Riot. John Sykes bol predtým skôr sprievodný vokalista, no ako spevák sa určite nestratí a jeho prejav je veľmi profesionálny. Sykes je telom aj dušou predovšetkým gitarista a samozrejme v sólach, riffoch a vyhrávkach to aj cítiť. Album je charakteristický pre glam-metalovú vlnu, ktorá v tej dobe brázdila svetové rebríčky. Skladby majú silný melodický potenciál, no vôbec tam necítim nejakú prvoplánovosť alebo sladkosť. Sú dostatočne tvrdé, majú skvelý odpich a hlavne nápady. Basová hra Tonyho Franklina je bez debát na tej najvyššej možnej úrovni a práve jeho bezpražcová basa dáva albumu veľmi zaujímavý zvukový rozmer. Viacero vecí sa tu podarilo dotiahnuť do jednoliateho celku. Aranžmány majú voľnejší charakter a nie sú vôbec strohé či prípadne bez chuti. Spojila sa tu nápaditým spôsobom hráčska vynaliezavosť s rockovou piesňou. Celkom dobre to vystihuje napr. hitová Valley Of The Kings alebo Jelly Roll. Ďalšími silnými skladbami sú nepochybne titulná Blue Murder alebo pomalá Out Of Love, kde Sykes odhaľuje svoj talent pre skutočný love-song. Je to jeden z tých albumov čo nestráca energiu a ťah počas celej svojej dĺžky a posledný dynamit v podobe Black-Hearted Woman môže vyvolať nutkanie si pustiť celú dosku opäť od začiatku.

Gitarová hra Johna Sykesa je kapitola sama o sebe a asi zbytočne by som rozoberal do podrobností jeho techniku a schopnosti. Hustý a ostrý zvuk je jeho charakteristickou črtou a pripomína mi to trochu rockové obdobie Garyho Moorea. Sykes je totižto viac blues-rockovým gitaristom a jeho spôsob vedenia sól o tom hovorí dosť jasne. Blue Murder je pre mňa jedna z najlepších hard-rockových nahrávok 80-tých rokov a zatiaľ na nej nebadať ani známky starnutia. Stále znie sviežo a je v tom kopec neutíchajúcej energie.