Reakce na recenzi:

alienshore - @ 06.08.2014

Príbeh kapely L' Estate Di San Martino je úžasne ľudský a krutý zároveň. Ani niekoľko pádov a nezdarov ich nezlomilo a túžba robiť v živote to čo ich najviac napĺňa ich hnala neustále vpred. Nakoniec sa im podarilo to, čo by si mala zaumieniť každá skupina ktorá to myslí s hudbou naozaj vážne, a to nahrať skvost na ktorý by mohli byť patrične hrdí. Talsete di Marsantino nie je o agresii a ani o hľadaní nových hudobných foriem. Je to veľmi čisté a uhladené dielo, ktoré ponúka harmóniu a ukľudňuje myseľ po zlom namáhavom dni. Z veľkej časti sa jedná o inštrumentálnu nahrávku a občas sa objavia aj nejaké tie spevy. Niečo si vzali z domácej scény od kapiel ako Banco Del Mutuo Soccorso či Premiata Forneria Marconi a niečo napr. aj od britských klasikov Genesis. Prevažuje lyrická a veľmi príjemná prog-rocková hudba v pomalšom tempe s výrazným prispením klávesových nástrojov.

Zoznam hostí je celkom pestrý a určite sa nedajú prehliadnuť mená ako Steve Hackett (ex-Genesis), Francesco Di Giacomo (Banco Del Mutuo Soccorso) alebo Bernardo Lanzetti (Premiata Forneria Marconi). Steve Hackett prispel gitarovými sólami do skladieb Long Now Clock a Otto. V podstate aj riadny člen kapely a gitarista Riccardo Regi hrá podobným hackettovským spôsobom. Album je koncepčným dielom a ak viete po taliansky, tak možno pochopíte jeho zmysel ešte o čosi hlbšie. Zaobídete sa však aj bez týchto lingvistických zručností, pretože aranžmány a celková koncepcia je sama o sebe veľmi výpravná a odkrýva postupne jednotlivé výrazné nosné motívy. Tu a tam zaznie flauta, saxofón a nejedno vynikajúce gitarové sólo. Citlivá rytmika nenarúša prirodzený vývoj albumu a pri takomto type muziky to inak ani nemôže byť.

Úvodná Archivista prekvapí saxofónom a jazz-rockovou linkou, druhá polovica je však v znamení pomalého gitarového sóla a emócie sa len tak hrnú na povrch. Ženské vokály obohacujú ďalšiu výbornú skladbu Fretta, no gitary tu majú opäť hlavné slovo. Onedlho však prichádza chvíľa veľkého Steve Hacketta v Long Now Clock, výdatne mu v tomto silnom emocionálnom kúsku napomáhajú aj husle. Hallucigenia rozhýbe už aj rytmiku a začne sa viac tvoriť progresívny rock. Obsahuje však poriadnu dávku lyrických pasáži, akustických gitár a vznešených klávesov. Praská platňa a za sprievodu týchto zvukov začína čarovná skladba L'Estate di San Martino. V nej obsiahnuté sólo na bezpražcovej base je úžasné a zaváňa jazzom. Mono Lake ide na to trochu ináč a kým prvá polovica je tá jemnejšia, tak tá druhá sa nečakane strhne do divokejšej prog-rockovej jazdy s výraznými klávesovými zvukmi. Steve Hackett sa ozve naposledy v krátkej skladbičke Otto, ktorá je hlavne o akustických a elektrických gitarách. V poradí dvanásta skladba S.E.N.O. je úplne skvelá. Klávesové plochy pripomenú Genesis a je veľmi vyvážená po melodickej stránke, tak ako väčšina materiálu na tejto doske. Nádherný flautový motív pripraví pôdu pre hlas Francesca Di Giacoma. Tým sa v podstate končí regulárna vinylová edícia, ktorá vyšla v obmedzenom náklade.

Bonusové skladby na CD tu máme teda až dve. Najzvláštnejšou je Res Gestae, pretože je recitovaná celá v talianskom jazyku a sprievod robia rôzne hudobné motívy. Ide o vyrozprávanie príbehu, teda hlavných tém albumu a pokiaľ vám taliančina nevadí tak vás to nebude určite nijako iritovať. Posledná Pesce Vela je krásnou rozlúčkou so spevom Bernarda Lanzettiho. Melódie a inštrumentálny podklad iskria úprimnosťou a harmóniou.

Talsete di Marsantino nie je síce album, ktorý by spravil nejakú zasadnú dieru do sveta. Je však tak perfektne nahratý a spracovaný, že ho s kľudným svedomím môžem označiť za klenot progresívneho rocku. Nejedná sa o žiadny relaxačný či ezoterický blábol, ale o serióznu muziku mimoriadne nadaných hudobníkov v rokoch. Kým iní sa snažia byť v hudbe arogantní a povýšeneckí, tak L' Estate Di San Martino si vystačí s pokorou. Tu sa stretli všetky nadobudnuté životné skúsenosti, prehry a aj radosti , a vzniklo z toho jedno nádherné hudobné dielo.