Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.03.2014

Pata Traversa som spoznal vďaka výberu kadečoho nahraného na klasickú magneťákovú kazetu niekedy v prváku na strednej. Postupne som zisťoval, čo za skladby tam sú, ale koncertná verzia Boom boom mi dlho odolávala. Nevedel som si ju s nikým napárovať. Traversa otec síce poznal, ale doma sme nič nemali, nuž uplynulo bezmála desaťročie, kým som bol presvedčený obchodníkom v CD predajni, že čerstvé remastre z roku 2004 jednoducho musím mať. A zrazu som zistil, čo som to mal kedysi nahrané.

Klasická blues rocková veselica Stop and smile dokazuje, že Traversa možno pokojne zaradiť niekam ku Foghat. Nič komplikované, nič ultra umelecké, jednoducho pohodová, priam „rádiová“ muzika. Jemne sfunkovaná rytmika ovláda skladbu Feelin' right, zato Magnolia je slaďák „se fším fšudy“ a gitara znie jemne hendrixovsky. Hardrockovo úsečné rify s „naspídovanými“ gitarovými vyhrávkami opantávajú Makes no difference, keby som bol zvukový producent, ubral by som kúpeľňového efektu. Ale je to pecka. V rýchloprstom sóle sa priam swinguje. Vrcholom albumu je však prevzatá a naturalizovaná skladba Boom boom (out goes the lights). Je to rokec, je to blues, je to veselé, má to stopiek ako ementál dier, slovom, je to jazda. A aby sa nepovedalo, covery pokračujú. Berryho Maybellene je zahraná presvedčivo, Travers sóluje o dušu. A nasleduje country Hot rod Lincoln. Aj to uháňa s vetrom opreteky. Návrat k fogathovskej polohe hlása As my life flies, no a záver obstarávajú dve časti Medley. Ide o pomerne prešpekuľovanú vec (na pomery prezentovanej hudby, nie, že niekoho napadnú nevhodné výrazy typu art, progresívny a pod.). Miestami dumá, inokedy hardrockuje ako rocker nepostihnutý strihacou vlasovou mániou. Nechýba pár rozkolísaných funky rytmov počas spevu, je to skrátka mix kadečoho, ktorý sa však nepodobá na obsah žalúdka nenažranca počas pitvy. Inými slovami drží pokope.

Príjemný debut, ktorý by mohol osloviť najmä priaznivcov priamočiarej melodickej americkej muziky.