Reakce na recenzi:

hejkal - @ 08.03.2014

Trojica borcov sa po roku 2000 moderne chopí starých skladieb a naservíruje ich v priam metalovom nabudení. Fikcia? Nie, to je prípad Traversa, Appicea a Stevensa.

Live At the House of Blues prináša dvanásť brutálne nakopnutých blues-hard rockových kúskov v sounde, ktorý by Black Country Communion mohla slepo závidieť. Občas zaznie niečo, čo by dokázali predať punkáči, keby sa naučili poriadne hrať (Better from a distance), inokedy fičia posadené krváky (I don't care), že sa Zakk Wylde s Black Label Society musí cítiť ako popíčkar. O nadupaných bluesrockových jazdách typu Living alone ani netreba hovoriť, to je smršť nadtatranských rozmerov. Každý umelec má svoju exhibíciu, nemožno nezmieniť basákovu totálnu technickú exhibíciu v Gotta have it. Stojí za všetky prachy, aj keď je to vlastne hnusný funky hard core. Vrcholom albumu je, ako sa na správne gradovaný koncert patrí, posledná štvorica skladieb. Evil, to je Appice trademark s nevyhnutným bubeníckym sólom. Sú skladby, ktoré jednoducho nejde pokaziť (teraz nerátam dídžejov a ich schopnosť pretvoriť všetko na zvratky). Ak by ste náhodou mali pochyby, či tvorbu Roda Stewarta možno označiť za rockovú, vypočujte si jeho disco hit Do yo think I'm sexy v prevedení tejto trojice. Budete kukať, aký hardrockový flák to je. Takmer som ho nespoznal! Dokonca sa ozve Hendrix. Keby to chripel Stewart, bolo by to dokonalé. No a záverečné preberacie "traversoviny" Boom boom a Keep on rocking sa nechávajú titulovať - uragán. Právom.

Rockové trio zložené zo samých virtuózov, ktoré sa nehrá na superskupinu, ale si to užíva, to je neopakovateľný zážitok. Všetky machrovačky sú hrané akoby náhodou. Keby sa niekedy Bonamassa chcel dozvedieť, čo mu chýba v tom jeho urputnom dokazovaní, že je king, mal by si vypočuť tento živák. Moderna a klasika v jednom. Hard rock a blues sa snúbia s vervou politických strán túžiacich meniť ústavu, odpor je márny. Ba čo viac, táto muzika je veru parádnica, tomu väčšinovo orientovaný chlap nemôže odolať.