Reakce na recenzi:

hejkal - @ 22.04.2014

K Spontaneous Combustion (inak tiež „samovznietenie“) ma priviedlo vydavateľstvo Esoteric Recordings v roku 2012 a ja mu za to ďakujem.

Speed of light sa nesie na vlne nevtieravého hard rocku, ktorému niekto začal dávať elektrošoky mimo klasické zosilovače, takže sa každú chvíľu zasekne, uletí do sfér tu džezíku, tam akýchsi artrockových vyhrávok. Tento pocit ostáva aj po celý zvyšok dosky, nuž by si ho mohli zamilovať aj jedinci, ktorým sa inak všetko prirodzené bridí. Balada Listen to the wind sa snaží budiť dojem uspávanky s akýmsi matným posolstvom, dlho jej to však nevydrží, po vzore minulej skladby sa začnú striedať rôzne rýchle motívy s vervou aprílového počasia z dôb, kedy ešte ročné obdobia fungovali ako mali. Zaujímavé je mentálne retardované gitarové sólo, ktoré znie ako prerušovaná malá potreba. Takto je to zaujímavé, keď to drží gitaristu, inak to bude pre niektorých poslucháčov asi dosť otrava. Aj Leaving spočiatku vybrnkáva, následne bubeník skúša novú súpravu, bum-bác ako sa mu zachce, atmosféra navôkol graduje, gitarista začne kvíliť ako Michael Jackson v Thrilleri, keď mu v štúdiu priškripli gule (krásne to vidieť v tom filme o filme) a zrazu je koniec. Pripomienka Beatles sa ozve v sixtýsovom spevnom úvode skladby 200 lives. Nebojte sa, rytmika z toho hneď spraví variáciu na pád škatúľ z nákladného priestoru na mólo. Následne sa skladba rozbehne, akoby chcela po vzore slovenských policajtov naháňať študentov po diaľnici a rozstrieľať ich na cucky. Najtvrdšia záležitosť na albume sa volá Down with the moon. Priaznivci Black Sabbath si prídu na svoje. Iste, aj tu je prítomných dvesto nápadov za minútu, polohy by strčili do vrecka ľubovoľnú pornografickú produkciu a prerušovaná súlož je šuviks voči tým návalom stopiek a „staccato“ prejavom, ktoré požierajú skladbu ako rakovina šťavnatučkého štyridsiatnika. V niektorých sólových pasážach je to úplný free rock (od free džez), hotová avantgarda. Aj Reminder je zlepenec tvrdosti, melodiky, toho i onoho, kým sa vyšantí, prejde desať minút. Vrcholom šokovej terapie je country gitarové sólo, ktoré zaberá pomerne veľkú časť kompozície a ťažko by tu niečo podobné niekto čakal. Psychedelické country sa zasa tak často nepočuje. Aby toho nebolo málo, vystrieda ho priam „classical“ rocková medzihra, kým sa vrátia hard pasáže. Škoda opisovať, treba počuť.

Lonely singer, bonusovka a singlovka v jednom, je to taký spevný hard rock do rádií, príjemná záležitosť, už tu sa nachádza dosť stopiek (skladba vyšla v roku 1971, debut až v roku 1972), ktoré priamočiarosti neveštia nič dobré, čo je dobre.

Debut Spontaneous Combustion ťažko k niečomu prirovnávať, možno svojou záľubou k sekanej k podobne „chorej“ formácii Jonesy. Je to koláž, aké dnes produkuje takzvaný prog, akurát z dôb, kedy sa za strih nemusela skrývať absolútna bezradnosť (hm, podobnosť s filmom určite nie je celkom náhodná, ktovie, prečo je postmoderná umelecká súčasnosť tak prázdna). A mňa to baví. Veľmi.