Reakce na recenzi:

gunslinger - @ 26.04.2014

Cyklus ktorý vracia dnešné, nekonzumné, do komerčného rádia sa nepchajúce, hard-heavy-proto rockové kapely späť štyridsať rokov do minulosti pokračuje. Návrat k svojim hudobným koreňom s prímesou svojich vlastných frustrujúcich pocitov nám po druhý krát Admiral Sir Cloudesley Shovell namiešali vo všetkej svojej paráde. Besniace power trio s Veľkej Británie nám do tohoto albumu, z príznačným názvom Check ´em Before You Wreck ´em, nasekali desať skvelých Hard rockových skladieb. Sú medzi nimi rýchle, doslova šialené, vypalovačky kde bubeník strieľa svoj um hlava nehlava, spevák kričí ako o život gitara už nestíha riffovať. Ale tak isto sa tu nájdu aj iné polohy ako napríklad pomalšie precítenejšie epické veci avšak netreba čakať žiadnu romantiku. Je to hlasný čisto chlapský až motorkársky album.

Je nesmierne zaujímavé že hoci my celá nahrávka evokuje hard rock sedemdesiatych rokov nejde o kopírovanie konkrétnych skupín. V recenzii na predošlé hudobné dielo som často skloňoval skupiny ako Sir Lord Baltimore či Dust ale keď sa mi to uležalo v hlave tak som si uvedomil že majú Admiráli, relatívne, svoj vlastný štýl aj keď je s ich hudby očividné že nevyrastali na Depešákoch. Čo sa napríklad o skupine Orchid povedať nedá, nenarážam na depešákov ale na princíp ako skupina Orchid totálne vykradla hudobnú zložku Black Sabbath na albume Mouth Of Madness. Nehoráznosť je na tom to že to považujú za vlastný materiál. Túto nahrávku som takisto recenzoval a hoci je dobrá, akoby nie keď okradli Black Sabbath, Morálne ich považujem za zlodejov. Späť k recenzovanej nahrávke.... Zvuk tu nie je nejako extrémne skreslený, ako napríklad u Uncle Acid and the Deadbeats. Samozrejme to neznie ako drahý komerčný zvuk, pretože na niektorých miestach je aparatúra vyhulená poriadne vysoko, ale neškrípu tu žiadne štyridsať ročné aparatúry ani staré mellotróny. Nepovažujem to za negatívny článok ale ani pozitívny, iba konštatujem.

Svižnosť, nadšenosť a radosť hry sa tomuto hudobnému dielu nedajú odoprieť. Hudba je tu živá, v kuse sa tam niečo deje, preskakovanie rytmov, polôh je tu v každej minúte. Všetky tri nástroje, gitara, basa, bicie, idú na plné obrátky bez nejakého radikálnejšieho zastavenia dalo by sa sofistikovane napísať že je to svižné ako punk, ale skladby a rytmy sa ako v tom žánri nezlievajú do jednej nesúrodnej hlukovej steny (nech mi Punkrockery odpustia ale ja to tak, po väčšine vecí čo som mal možnosť za svoj život počuť, cítim). Tým chcem povedať že tu nie je žiadna tá kakofonická zvuková stena ani podobné rušivé momenty. Predposledná skladba je síce taká príliš „divotvorná“ ale inak to je celé v pohode.

V skutku bezchybné pokračovanie hudobníkov ktorých vzhľad nasvedčuje tomu že sa ich vývoj zastavil niekde v polovici 70´s rokov. Nastavené latka s minulého albumu bola nesmierne vysoko takže som úprimne rád že ju u mňa prekonali.... Posledné 2 roky od vydania Don´t Fear it Hear it... Za plný počet hviezd. Určené výhradne pre milovníkov 70´s.