Reakce na recenzi:

alienshore - @ 17.05.2014

Spiritual Beggars sú často automaticky priraďovaní do stoner-rocku, táto štýlová škatuľka však nie je pre nich celkom presná, pretože sa jedná vo svojej podstate o hard-rock, ktorý je silne inšpirovaný 70-tými rokmi. Tento fakt potvrdil nielen predošlý album On Fire, ale aj hneď nasledujúci Demons. Kým On Fire sa nahrával trochu problematicky, tak pri Demons sa už kapela cítila viac v pohode. Počuť to aj v hudbe, ktorá má opäť poriadne grády. Zvuk je na svoju dobu moderne poňatý, ale v skutočnosti sa všetko nahrávalo na analógovú pásku. Temnejšie a náladotvorné prvky sú tentoraz viac zreteľnejšie a aj samotný obal (ktorý sa mi moc nepáči) reflektuje tento ich momentálny stav. Spiritual Beggars prešli pod ochranné krídla progresívne zameraného vydavateľstva Inside Out, no neznamená to žeby zrazu začali po hudobnej stránke robiť niečo iné. Naopak stále hrajú parádny hard-rock, z ktorého behá mráz po chrbte.

Inštrumentálka Inner Strength (Intro) urobí pekný úvod a nasleduje vypaľovačka Throwing Your Life Away, ktorú dokáže zložiť asi naozaj len Michael Amott. Rovnako je tomu aj pri ďalšej rockovej smršti Salt In Your Wounds a výraznejšie dá spomenúť na 70-té roky skladba One Man Army. Pri rytmicky členitej Through The Halls si to spevák JB odspieva podobný štýlom ako David Coverdale, samozrejme s inou farbou hlasu. Skvelý melodický refrén má napr. Dying Every Day a to gitarové sólo Michaela Amotta je proste skvostne veľkolepé. Born To Die je ďalší song, ktorý siaha kvalitou do hviezdnych výšin. Ako najslabšia mi príde In My Blood, ale má slušný drive. To najlepšie čo sa tu dá nájsť je jednoznačne Sleeping With One Eye Open s geniálnym "purpleovským" motívom, je to luxusne znejúca rytmická záležitosť, ktorá dokazuje že hard-rock nie je mŕtvym žánrom pokiaľ dokáže mať takých pokračovateľov ako Spiritual Beggars. Končí sa to celé opäť v duchu 70-tých rokov s pomalšou a mierne psychedelickou No One Heard.

Je to posledný počin so spevákom s prezývkou JB a je dobré pripomenúť, že kapela ním nahrala dva veľmi dobré albumy. Jeho hutný chlapský hlas výborne sekol k hudbe Spiritual Beggars a aj toto obdobie sa dá považovať za prínosné a kvalitatívne hodnotné (teda aspoň pre mňa). Per Wiberg ma ako klávesák neskutočne baví, jeho orgán má vždy nejakú pointu a nerobí len nejakú kulisu či bezduchú výplň. Energické bicie Ludwiga Witta sú vo svojich prechodoch a rytmoch absolútne presvedčivé, navyše sa podieľal intenzívne aj na aranžmánoch. Na adresu lídra a gitaristu Michaela Amotta padlo už veľa chvály a tak je album Demons "len" ďalším záznamom jeho prvotriednych skladateľských schopností.