Reakce na recenzi:

alienshore - @ 10.06.2014

Utajený klenot albumových archívov s názvom Orexis Of Death sa dostal ku mne kľukatými cestičkami, ale musím povedať že som ohromne rád že po nich niečo zostalo. Toto je hudba pre fanúšikov 70-tých rokov a hard-rocku v rôznych jeho podobách. Necromandus nie sú kopírkou Black Sabbath, aj keď nejaké tie styčné body tam predsa len sú. Basová hra Dennisa McCartena buble podobne ako tá od Geezera Butlera a sem tam aj niektoré gitarové plochy evokujú Tonyho Iommiho. Necromandus však pristupovali trochu progresívnejšie k hard-rocku resp. blues-rocku a o hudbe mali podľa všetkého svoju vlastnú predstavu.

V roku 1972 prišiel na pomoc samotný Tony Iommi a aj napriek vyťaženosti v Black Sabbath sa postaral chlapcom o štúdio, produkciu a istý čas bol aj ich manažérom. Vycítil v nich ohromný potenciál, ktorý sa mohol v štýlovo rozmanitých 70-tých rokoch celkom dobre uchytiť. Je večná škoda, že toto je jediný pozostatok z ich tvorby. Album má len necelých 30-minút, no sú na ňom skutočne krásne songy. Nie sú to žiadne rýchle a agresívne jazdy. Pracuje sa tu vo veľkej miere s atmosférou, ktorú nádherne korunuje svojim vokálom Bill Branch. Gitarista Barry Dunnery bol neobyčajne tvorivý a jeho geniálne prepletené akustické a elektrické gitary sú majstrovským dielom. Samozrejme bol hlavným skladateľom hudby a aj ústrednou postavou tejto kapely. Úvodná Nightjar je jasnou hitovkou a zároveň parádnou groove hard-rockovou vypaľovačkou. Ďalší song A Black Solitude je síce pomalší, ale má neskutočný gitarový šmrnc a temnejšiu auru. Každá zo skladieb má zaujímavý nápad, motív a kreatívne aranžérske spracovanie. Moja najobľúbenejšia pecka je určite titulná Orexis Of Death, ktorá výstavnou skladbou vo vitríne Necromandus. Ich štýl, ktorý spája hard-rock s jazz-rockovými gitarami je zvláštny a zároveň príťažlivý. Nie je to však žiadna náročná hudba na počúvanie, napriek tomu že je hraná technickejším spôsobom. Pôsobí dokonca veľmi melodicky a po viacerých vypočutiach mám pocit, že počúvam skutočne svojráznu kapelu s osobitým rukopisom.

Ak by Necromandus pokračovali a vydávali albumy v 70-tých rokoch, možno by boli dnes takí obľúbení a vážení ako napr. Budgie. Dobré je aspoň to, že to nakoniec vyšlo a mohli sa tak konečne po dlhých rokoch zapísať do histórie britského rocku. Prijal by som ešte jednu či dve skladby navyše, pretože to čo je prítomné na albume ma naozaj dostalo. Reálne hodnotenie 4,5 hviezdičiek.