Reakce na recenzi:

hejkal - @ 18.06.2014

Them bola typická, rhythm & bluesom šmrncnutá, kapelka z Veľkej Británie, niečo ako Animals. K ich albumom som sa dlho nedostal, avšak môj záujem prebudil nejaký zostrih neznámych hard-psych-fuzz-ešte čosi kapiel na youtube, kde sa prezentovali ako poriadne drsná parta. Preto som sa nesmierne potešil, že sa mi do rúk dostali dva albumy z prelomu 60. a 70. rokov, kedy sa kapela, dávno bez Van Morrisona, snažila ísť s dobou a pritvrdzovať, čo to šlo. Prvý kúsok nesie názov Them. Kapela síce prakticky neexistovala, ale Henderson, jediný pôvodný člen a azda aj jediný člen vôbec, prehovoril amerického gitaristu i perkusionistu Jerryho Colea, aby dali dokopy ďalší album zaniknutej skupiny. A výsledok?

I keep singing je pomerne veľký hurhaj, využívanie perkusií zatieňuje afrických šamanov a kyselinou prežratá gitara tomu dáva nádych typickej šmirgľovej podoby amerického hardrocku. Veru, Them sa po presťahovaní do USA chopili miestneho drsného nepiplavého trendu a bez škrupúľ to otrieskavajú poslucháčom o hlavu. Ďakujem im. Keby sa niekedy Rolling Stones vydali k drsnej muzike, asi by zneli ako skladba Lonely weekends. Country vsuvka Take a little time je krátka a milá, opäť jej pomáha dosť neučesaný zvuk, hoci je to evidentne krehká a pozitívna vec. You got me good je však z iného cesta. Psychedelický hardrock nikdy neznel lepšie, gitarista by dostal päťku z techniky, ale za škripot má jednotku s hviezdičkou. Najlepšia skladba albumu je Jo Ann, „punkový“ hardrock s huhňavo vŕzgavým spevom, troška bu-bu-bu atmosféry, čo viac si priať. Možno iba adekvátne pokračovanie, ktoré zaistila pokojnejšia skladba Memphis Lady. Normálne je to pokus o náladovku (nie baladu), gitara však znie, akoby chcela zavraždiť minimálne stredne veľké mesto v USA. In the midnight hour má priam tanečnú atmosféru, už ste niekedy počuli tancovať slona v porceláne? A pohodička pokračuje. Nobody cares si po „americku“ bluesuje, akoby slnko nezakryl jediný mráčik a svetlo neznamenalo iba neprítomnosť tmy. Stounovská I am waiting sa vracia kamsi do polovice 60. rokov, kedy sa melodická muzika hrala nie, že povinne, ale priam bezalternatívne. Just a little naliehavo zakončí album, ktorý možno nemá priveľa autorských skladieb, ale rozhodne sa nezaoberá niečím takým, ako je uhladenosť.

Drsní hardrockeri s melodickými (prekvapivo) tušeniami si prídu na svoje. Výborný album poctivého hrmotu. A ani ten jemnejší záver mu neprekáža.