Reakce na recenzi:

hejkal - @ 30.06.2014

Frank Marino je borec. Jeho gitarová hra sa dá počúvať dookola a neomrzí ani najnespokojnejšieho vyrývača na svete. V osemdesiatych rokoch, v dobe temna, sa vzdal označenia svojej domovskej kapely Mahogany Rush. Ktovie, či to bolo preto, aby chránil jej odkaz pre koróziou nastupujúcich trendov alebo si fakt veril. Každopádne v roku 1982 napadol éter s vskutku nezastaviteľným titulom Juggernaut. Zasa, nemyslite si, či s kapelou alebo bez nej, Marino si furt hral to svoje.

Prvá skladba Strange dreams trpí kapelníkovou snahou ísť s dobou a narvať do inak živelnej gitarovej muziky synťáky a akúsi spevnú melódiu, čoby lákadlo na masy. Avšak už Midnight highway nasúka z reprákov toľko Hendrixa, koľko sa do gitaristu zmestilo (a že je bezodný). Vrchol albumu číslo jedna je vtelený do Stories of a hero, mrazivej hendrixovskej slaďáčiny par excellence. Osem minút čistých citov, melanchólie a nádherných gitarových vyplakávaní, som dojatý. Zo skladby Free číha rozpoltenosť. Svižná rockovica sa bije s túžbou znieť dobovo a dobre. Napokon sa jej to darí, Marino totiž pridal bu-bu-bu pasáž plnú vyrevovania a rýchloprsté sólo. Hendrix sa vracia v ďalšom ráznom kúsku Maybe it’s time, ak si odmyslíte rokenrolový popevkový refrén. A je tu druhý vrchol albumu, ostrá hendrixovka Ditch queen. Rif ako zamladi, sóla ako... to sa nedá opísať, orgazmus. Zvyšok albumu sa v pohode dopočúva, ako For your love, tak Juggernaut sú príjemné rockovice, tá druhá koketuje s melodickým metalom, čo Marino podčiarkne istou gitarovou technikou v rámci sóla.

Takmer by som neveril, že to niekedy poviem, ale tento album z 80. rokov sa mi páči, dve skladby sú dokonca vynikajúce.