Reakce na recenzi:

hejkal - @ 31.07.2012

K hudbe Pink Floyd som sa bližšie dostal okolo roku 1994, kedy som bol vzatý na ich koncert vo Viedni. Neskutočný zážitok, lasery cez celú oblohu, zvuk, sťaby z playbacku, Another brick in the wall zahrali, rovnako ako High hopes. Áno, boli to klipy k albumu The division bells, ktoré ma spolu so zmieňovaným hitom zaujali čoby malého fagana. Pamätám si ešte videokazetu s Pompejami a pavučinovými bicími, to bolo tiež zaujímavé. Nečudo, že mám k poslednému štúdiovému albumu trošku nostalgický vzťah.

Jedenásť skladieb totálne ovládol Gilmour a jeho meditatívne sóla, pri ktorých aj budhista vyzerá ako splašený kôň. A cluster one, What do you want from me, Wearing the iside out, Coming back to life, to sú skladby, ktoré nabádajú k zatvoreniu očí a snívaniu o príjemných stránkach žitia i bytia. Samostatnou kapitolou je neskutočne podarená skladba High hopes. Tráva je zelenšia, čo môže byť pozitívnejšie (HIV diagnóza určite nie)... Melancholické vzopätie génia a nech niekto skúsi povedať, že skupina sa skladateľsky vyčerpala! Minimálne v tomto prípade to neplatí.

Iste, nájdu sa aj slabšie kúsky (Take it back, Keep talking a iné), album by mohol byť o pätnásť minút kratší a znel by ešte lepšie, rád mu to však odpustím, keďže nič ďalšie už skupina nevyprodukovala a asi ani nevyprodukuje.

Čo dodať na záver? Pokojné dielo na pokojné prežívanie. Podľa mňa je to dôstojná rozlúčka s legendou. A tie videoklipy! Málokedy si s hudbou spájam vizuálne doplnky, avšak nedokážem si spomenúť na žiadne iné klipy, ktoré by som si tak pamätal a ktoré vyčnievali v čase i priestore ako dielo majstra sci-fi v záplave brakových spotrebných rodokapsov. Takto má vyzerať pop do rádií typu Jemné melódie a nie tie vyfabrikované výlučky, čo sa podliezajú masám. K The division bell podliezajú masy a to je sakra rozdiel!