Reakce na recenzi:

Flower-pot - @ 03.01.2008

Po ‚zobudení‘ A Momentary Lapse Of Reason vnímam The Division Bell ako pokus o seriózne dielo s cieľom vyrovnať sa klasickým albumom zo 70. rokov- a na prvý pohľad vypadá náramne. Či už ide o perfektný obal, koncept o potrebe komunikácie, nasledujúce pompézne turné alebo fenomén Enigma- omáčka je vyslovene floydovská. Bohužiaľ, o to väčšie je sklamanie- ako keď vôňa prvotriedneho darjeelingu ukrýva čaj z automatu na železničnej stanici.

Cluster One- typický gilmourovský prvok, úvod, ktorý by mal nechať poslucháča ochutnať náladu albumu. A kde pri Castellorizon a Signs Of Life zatváram oči a začínam sa sústrediť, tam na mňa Cluster One pôsobí prinajlepšom ako kulisa. Čo je však smutnejšie, funkciu ochutnávky spĺňa stopercentne. Či už ide o akýsi nechutne uniformovaný a uhladený pokus o vypaľovačku What Do You Want From Me, peknú Poles Apart (kde ma prenasleduje plíživý pocit, že od PF som čakal vždy viac než len ‚pekné piesne‘) alebo o najväčšiu vatu v diskografií kapely A Great Day For Freedom- tam skutočne The Division Bell pôsobí ako nafúknutá bublina, hudobná káva, dokonalé remeslo- ako spestrenie fajn, samotný zážitok však nenahradí. Hranicu ľahostajnosti smerom k nechuti prekračujú Take It Back a Lost For Words. U tej druhej je vykrádanie Wish You Were Here predsa len moc do uší bijúce, tá prvá ma poprvé smolu, že vážne nemám rád U2, podruhé šťastie, že v zásade ‚nepreskakujem‘- inak by bola sľubným kandidátom na permanentné vynechávanie. Silné sklamanie sa čiastočne rozplýva v Marooned- kde rád zabúdam na fakt, že stále prevláda virtuozita nad umeleckou hodnotou, a radšej ju nechávam rozvíriť vlastnú imagináciu. Prvý vrchol ale nastáva tam, kde vyčerpaného Davida nahradzuje Rick. Jeho Wearing Inside Out je nádhernou, náladomalebnou skladbou, silný závan tej prvotnej vône. Vynikajúci úvod Coming Back To Life mi zas pripomenie vyspelejšiu uvoľnenosť A Momentary Lapse Of Reason, kde zážitok z piesne ale úspešne mrzačí nástup monotónneho rytmu. Keep Talking je potom druhý vrchol albumu. Ak existuje platonický svet ideálov, som presvedčený, že takto tam znejú postwatersovskí Pink Floyd.

No a koniec... Vďaka bohu zaňho, vďaka bohu za záblesk duše Pink Floyd. Opus magnum poslednej éry, High Hopes. Melancholická perla vybrúsená do dokonalosti a doznievajúca vo vyvrcholení TDB, excelentnom Davidovom sóle. V hlave sa mi zatiaľ zhudobňujú nostalgické obrazy, inšpirované klipom génia Storma Thorgesona. Bohužiaľ, nechýba medzi nimi jedna nepríjemná myšlienka- že z Pink Floyd tu už ostal iba homérovský duch...