Reakce na recenzi:

hejkal - @ 28.07.2014

Sassafras nepatrí ku skupinám, o ktorých by som mal do tohto roku nejaké povedomie. Myslím, že som ani nezavadil o jej názov. Až tu zrazu vydavateľstvo Esoteric vydalo prvý album na CD a, logicky, počin Expecting company skončil v mojej zbierke. Je dobré, že sa ešte aj dnes nájdu vydavateľstvá, na ktoré sa človek môže spoľahnúť, že mu naservírujú vykopávkovú muzičku s funkčným bookletom a kvalitným prevedením všetkého, čo treba prevádzať.

Pohodový boogie-hard rock hojne obsypaný dvomi gitarami, ktoré o striedmosti ani len nepočuli, zato nemenovaný adept z revíru siedmich smrteľných hriechov je im po chuti, buráca z úvodnej skladby Electric chair. Busted country blues je naozaj prériová záležitosť, dobrá nálada z toho prýšti na hony. Masívne gitarové nástupy otvoria hardrockový kúsok Beans and things, spevák škrípe zubami až v krku, melodické „aákanie“ znesie náznak glamu, ale nebojte sa, celkový dojem to nepokazí. A to ani perkusijno-klávesová vsuvka, ktorá akoby vypadla niekde z juhoamerického karnevalu. Po „santanovsky“ si do toho zakvíli aj gitara, dobre jej tak. Zadumaná balada Across the seas of stars sa sústredí skôr na minimalistické prejavy s dôrazom na vokály, vôbec sa ”Sassafrasáci“ s nejakými zložitosťami nezapodievajú a nechýba im to. Zdvojené gitarové vyhrávky, rázne tempo, spevný vršok, rockovica School days nemá chybu! Záver obráti Free bird naruby, spomalí a nechá gitaristov srdcervúco vyhrať z nástrojov to, čo obvykle spájame s citlivou atmosférou. The way of me ponúka to isté s parádne zachripeným hlasom za mikrofónom, je to posadenejšie a melodické vyhrávky na seba nikdy nenechajú dlho čakať. Iste, cukrové medzihry plné úkania nemôžu chýbať, čo už. Ešte, že gitara je plnšia ako mestská hromadná doprava v rannej špičke. Strohé „statusquácke“ boogie The goose that laid the golden egg by sa hodilo aj do rádií, čo sa dá povedať o titulnej dvojskladbe Expecting company/Meanwhile back in Merthyr. Najprv je to clivá záležitosť, emócie sa rinú prúdom rieky Léthé, priam „yesovské“ spevy prekvapujú, no a potom nastúpia rýchlejšie tempá a gitarové „hrátky s čertem“. Dôjde aj na dupák a záver patrí nielen čistému drsnému „hard“ rockovaniu, ale i takmer „wishboneashovskej“ stavbe sól. Frenetické výkriky sú už len povestnou čerešničkou na torte.

Bonusová singlovka Oh, don’t it make you want to cry ponúka priam gýčovú estrádnu produkciu. Nie, nemyslím si, že dychy alebo akékoľvek nástroje sú automaticky znakom „vyššieho“ umenia pre „náročných“, takže tento pokus o brassrock akceptujem iba v sólovej pasáži, kde sa kapela krátko, ale ostro vyjaší. Kansas city wine zasa nabehne na harmonikou podkreslený boogie-rock prekypujúci dobrou náladou ako vodca Sovietov pri rekapitulácii stavu na Ukrajine. Vo všeobecnosti sa nejedná o nič, čo by stálo za vyzdvihnutie, kapela sa, na rozdiel od albumu, až priveľmi snažila o predajnú tvár.

Občas je skupina prirovnávaná k Status Quo, aj by som súhlasil, ale na rozdiel od produkcie zmienenej veličiny mi tento album sedí. Je tvrdší, než by sa zdalo a priaznivcov priamočiarej gitarovej muziky ho veľmi rád odporučím.