Reakce na recenzi:

hejkal - @ 14.09.2014

Procol Harum patrí medzi ti zaujímavejšie skupiny, ktoré v 60. rokoch zrodila košatá britská scéna. Tri cédečka a jedno DVD zdužené pod názvom All this and more... a 4-disc compendium ponúkajú príjemnú dekoráciu poličky (tvrdý rozkladací obal, knižka na dlhé nudné večery k tomu) a ešte aj množstvo podmanivej melodickej muziky na počúvanie i pozeranie. To celé bez obligátnych prvoplánových komerčných „sixtýs-štandardov“.

Žiadna reprezentatívna kompilácia zo 60. rokov nemôže opomenúť skladbu skladieb, úžasne posmutnenú klávesovú baladu A whiter shade of pale, nuž tento singel otvára aj prvý disk boxu. Kto vie, ten nemusí hľadať pozornosť bulváru na extrémnych koncoch hudobného spektra, aby zaujal inak ako muzikou. Lime street blues je prekvapivo skočný bluesový kúsok. Ďalšia vážna skladba, hnaná tentoraz klavírom, je Homburg. Singlové veci uzatvára In the wee small hours of sixpence. Je to o chlp svižnejšia záležitosť, cítiť z nej 60. roky, ale v tvare, ktorý mi je blízky. Debutový album Procol Harum zastupujú tri skladby, všetky príjemne chmúrne, posadené a špinené bluesovou gitarou Robina Trowera. Cerdes (outside the gates of), Salad days (are here again) a Repent Walpurgis predstavujú to najlepšie zo 60. rokov. Toto je rocková muzika bez náznaku dobového davového šialenstva a to mi imponuje. Album Shine of brightly jednoducho musí reprezentovať titulná skladba. Má v sebe klasickú anglickú atmosféru, ide takmer o rádiovku, ale opäť je v nej niečo, čo ju vyčleňuje z davu. Sedemnásť minút vtelených do piatich častí ponúka jedna z prvých artrockových megaskladieb In held 'twas in I. Koláž dobovej pop-psychedélie, orientálnych prvkov, vaudeville, blues i rocku si právom zaslúži pozornosť progresívne orientovaných fanúšikov. Niekoľko násilných pasáží má očakávaný účinok, poslucháč sa strhne. Ale hlavný klad skupiny tkvie v úžasných melancholických kolážach, smútok i clivota nikdy nezneli tak romanticky. A salty dog je klasika, album je zastúpený trojicou skladieb (vrátane titulnej), ktoré sú zväčša pokojné. Béčko singlu Lone gone geek znenazdajky vrhne kapelu v ústrety hard rocku. Hutná gitarová smršť nemá chybu. A sme v roku 1970, trojica rockových kúskov z albumu Home začína ukazovať, že Trower postupne utláča klávesy a o chvíľu z neho bude sólista. Na druhú stranu, gitarový hard rock kapele svedčí, vypočujte si podmanivú pecku About to die.

Druhý disk začína skladbou z albumu Home zvanou Your own choice. Ide o pokojnejšiu náladovku s harmonikou. Broken barricades je zároveň skladba i album, ako jediná reprezentuje posledný Trowerov zárez s Procol Harum. Je to vcelku pokojná „keltská“ balada, gitara je v pozadí. Vôbec sa upokojenie premietlo do albumov Grand hotel, Exotic birds and fruit a Procol’s night, ktoré si uzurpujú hneď desať skladieb (tri, tri a štyri). Počúvajú sa príjemne, stále v nich ihrá iskierka mágie, ktorú má kapela prirodzene v krvi. Občas prebleskne náznak temnoty (The thin end of the wedge, Pandora’s box), ale prím hrá nenáhlivá majestátna poloha, s ktorou by kapela síce nevyhrala prvé miesto v Kámasútre, avšak majstra robí špecializácia, nie všehochuť. Kapela to občas poriadne rozpumpuje (Fool’s gold), prípadne si strihne čosi ako blues (Taking the time), dokonca riadnu hardrockovicu (The unquiet zone), aby sa poslucháč nezačal nudiť. Skok v čase nás dovedie na počiatok 90. rokov, veci z albumov The prodigal strangers (1991) sú tu tri, z toho dve z koncertu z Utrechtu. The well’s on fire (2003) núka dve skladby z poslednej štúdiovky. Z nálady cédečka nevybočujú. Na záver je tu klasika. Blue Danube vracia kapelu do polovice 70. rokov a poteší najmä takzvané „classical“ v nás.

O tom, že kapela nestratila nič na svojom prejave ani na pódiách, nás presvedčí tretí disk obsahujúci štrnásť skladieb z rokov 1969, 1970, 1971, 1973, 1974, 1975, 1993 a 2007. Dostávame tak dokonalý prehľad o tom, ako sa rôzne zostavy prezentovali fanúšikom bez skresľujúcej štúdiovej omáčky. Niektoré skladby doteraz oficiálne nevyšli, celkovo ide o materiál, ktorý dopĺňa predchádzajúce disky a presvedčí aj neveriacich Tomášov, že rocková melodika nemá s vyprahnutým popom nič spoločné. Stačí si pustiť hoci mrazivú bluesovú baladu Crucifiction lane a kto má uši, počuje. A to ani nevravím, že poriadny bluesrock znie najlepšie naživo. Rambling on by mohla rozprávať... Asi nikoho neprekvapí, že obe zmienené skladby sú z roku 1969 a gitaru týra Trower. Orchester svojho času patril k povinnej výbave každej kapely, ktorá chcela dokazovať svoju serióznosť, nuž ani Procol Harum nezaostávala a dôkaz si vypočujete hoci v TV Ceasar/Rule Britannia. A viete, čo žeriem najviac? Whiskey train, svižný gitarový bluesrock, ktorý pre mňa osobne bude vždy srdcovkou (bubenícke sólo je samozrejmosťou).

DVD núka pohľad na niekoľko koncertov, z dánskej televízie v roku 1974, z Kodani z roku 2001, z Union Chapel z roku 2003, z Isle of Wight z roku 2006 a v neposlednej rade z toho istého roku aj so symfonickým orchestrom z Ledreborgu. A práve toto vystúpenie je vrcholom DVD. Už dávno sa mi nestalo, že ma chytilo nejaké hudobné video, ale malebné zámocké lúky s dokonalou hudbou by som veru rád absolvoval. Zamiloval som sa do vskutku premakaných orchestrálnych aranžmánov, speváckych zborov, dokonca kovadliny... A v čele stojí dirigent, ktorý si to užíva azda najviac, postupne z neho vznikne Joe Cocker metajúci sa čoby vizuálny dablér ľubovoľného sólistu. Toto jednoducho treba vidieť! Inak, dve skladby na DVD sú z albumu Something magic (titulná kompozícia s orchestrom je božská) z roku 1977, ktorý na predchádzajúcich cédečkách nie je zastúpený vôbec.

Procol Harum dokázali skĺbiť dvoch klávesových hráčov a gitaristu spôsobom, ktorý berie dych ešte aj o polstoročie neskôr. A na staré kolená je to rovnako veľkolepá šou ako zamladi. Kto sa chce zoznámiť s velikánmi, týmto boxom chybu nespraví.

Inak, je zaujímavé, že koncertný disk i DVD ponúkajú (až na vzácnu výnimku) iné skladby ako štúdiové disky, takže na nejakú repetíciu zabudnite. Dokopy ide o vydarenú antológiu, ktorú jednoducho treba nasávať vcelku. Vzácny to jav.