Reakce na recenzi:

hejkal - @ 16.09.2014

Battiatov album Sulle corde di aries mi bol predstavený predavačom vo Florencii s tým, že je to údajne vrcholné dielo talianskeho progresívneho muzicírovania. Dať na domorodca mi nečinilo žiaden problém, nuž sa ocitol v príručnej batožine, prežil letiskové prehliadky a dožil sa aj premiérového vypočutia u mňa doma. A čo na mňa vlastne čakalo?

Opúšťame sféru tradičných hudobných postupov a vydávame sa s výpravou na slonoch do indických džunglí. Nepríjemné zvuky divočiny neveštia nič dobrého. Z toho si však domorodci fungujúci pod britskou správou veľa nerobia a veselo si pospevujú. Sequenze e frequenze si meditatívne cvrliká, mimo klávesových a syntetizátorových zvukov si užijeme tak akurát občasný plačlivý recitál. Takéto skladby nie je problém naťahovať ako kondóm (ehm), takže kým hlavnému protagonistovi dôjde, že by bolo načim prebudiť sa z tranzu, uplynie viac ako štvrťhodina. Nasleduje Aries, zaduje severák, človek má chuť zaliezť pod perinu, vankúšom si zapchať uši a nič nevnímať. Slabé ozveny umŕzajúcich neborákov, čo nemajú teplé postele síce budia príbehy o duchoch snehových víchrov, ale bez toho sa zaobídem. Podobne ako bez zmäteného saxofónu, ktorý si letnú dovolenku asi predstavoval inak. Návrat k mešitám deklamuje Aria di rivoluzione. Postupne upadá do kómy, takže človek ani nepostrehne, že už spí pri Da oriente ad occidente. Čo je mimochodom najlepšia skladba na albume, Udržuje si istú melódiu, hoci sa cítim ako na orientálnom trhovisku.

Elektronická muzika bez väčšieho vzruchu, občas priam world music, nepatrí medzi moje oblasti záujmu, nuž tento album nebudem prehrávať príliš často. Kto však podobným veciam holduje, môže si dielo zamilovať.