Reakce na recenzi:

alienshore - @ 19.09.2014

Pri počúvaní hudby kapely Nemrud by snáď asi nikto netipoval, že sú z Turecka. Pravdepodobne by ste ich zaradili niekde do škandinávskej scény k jemnejšej podobe Opeth. Primárne sú inšpirovaní 70-tými rokmi a velikánmi psychedelického prog-rocku Pink Floyd a Eloy. Za muža v popredí možno označiť hlavného skladateľa, speváka a gitaristu Merta Göçaya.

Keďže je album Ritual koncepčným dielom, tak z toho jednoznačne vyplýva myšlienková aj hudobná kontinuita. Hlavne z hľadiska aranžmánov je veľmi konzistentný. Melancholické a zasnené plochy naozaj evokujú už spomínaných klasikov žánru, no občas sa pritrafí aj nejaké to razantnejšie tempo. Ritual je hlavne o atmosfére a tá je dosť pochmúrna. Mert Göçay nemá najvýraznejší hlasový fond, no vyvážil to peknou melodikou a tak album ako celok dokáže prinajmenšom zaujať.

Dokopy štyri skladby tvoria celkom pevnú a zmysluplnú mozaiku hudobných nápadov. Hneď od prvej In My Mind sa pomaly budujú nápadité gitarové vyhrávky a klávesové plochy skvelého Merta Topela z jazz-rockovej formácie Fenomen. Sorrow By Oneself by mohol kľudne spievať aj Mikael Akerfeldt, pretože pocitovo je veľmi podobná Opeth. Krátka skladbička Light melodicky nadväzuje na predošlú pieseň a prechádza do titulnej kompozície Ritual. Práve ona je tou, ktorú môžem označiť za najlepšiu. Spočiatku to má pomalší rytmus, ale od siedmej minúty nastúpi rezkejšie tempo a hudba začne dostávať ten správny spád. Nemrud sa dosť dobre priučili fintám od starých prog-rockových kapiel, čo je nakoniec jasne počuť. Sem tam to prechádza aj do orientálnych prvkov, ale kapela sa zameriava svojou muzikou predovšetkým na európskeho poslucháča.

Zatiaľ dva vydané albumy sú hudobne celkom vyrovnané diela, no bližší mi je práve Ritual. Celková dĺžka trvania, analógový zvuk a aranžmány jasne odkazujú na klasické diela 70-tých rokov a iste sa ich hudbe potešia fanúšikovia práve tradičnejšej formy progresívneho rocku s psychedelickým oparom. Nemrud patrí zaslúžene medzi tých zopár kapiel, ktoré dokazujú že aj na tureckej hudobnej scéne sa môže zjaviť niečo zaujímavé.