Reakce na recenzi:

Mayak - @ 14.09.2014

Canterbury (canterburská scéna) je jednou z významných odnoží artrockovej hudby 70. rokov, ktorá je pomenovaná podľa britského regiónu, kde kapely s týmto zameraním vznikli. Jej hlavní predstavitelia sú známi v celej svojej škále: Od pôvodne ťažkých, jazzovo orientovaných Soft Machine cez psychedelických Gong, klasikov subžánru Hetfield & North, National Health a Khan, až po melodicky najstraviteľnejších Caravan.

Canterbury má (resp. malo) svojich zastáncov aj v iných krajinách sveta: taliansky Picchio Dal Pozzo, japonský Six North, belgický Pazop, švajčiarsky (jednoalbový, ale kultový) Island, americké kapely However a Volaré sú toho celkom jasným dôkazom. Aj progrockoví hrdinovia dnešnej doby, britsko-švédsky súbor Tangent vychádza vo svojej produkcii z canterbury, ako jedného z elementárnych zdrojov svojej hudobnej inšpirácie. Všeobecne je však príliv nových kapiel vychádzajúcich z canterburskej scény veľmi zriedkavý. Jednou z tých ktoré sa objavili nedávno, ako blesk z čistého neba (a stejne je zložená z muzikantov už "v najlepších rokoch") s hodne silným albumom sú Diagonal z Brightonu. Je to sedemčlenná kapela, ktorej hudba so svojim, archaickým, analógovo pôsobiacim zvukom vracia staromilcov do ranných 70. rokov. Aj minutáž albumu je konzervatívna - vinylová (album vlastne súbežne na vinyle aj vychádza). Za výrazné individuality súboru považujem sólového speváka a klávesáka Alexa Crispina a hráča na altsaxofón, klarinet a flautu Nicholasa Whittakera, ktorí mierou vrchovatou prispievajú ku tej správnej atmosfére albumu, dávajúcemu realistický pocit, že vyšiel takmer o 40 rokov skôr ako je realita...

Semi Permeable Men-Brain - (10:54) je typický canterburský náter - dynamicky sa ženúca skladba s naliehavým spevom Alexa Crispina, pri plnom zvuku nástrojovej inštrumentácie s výbornou gradáciou.

Child Of The Thunder-Cloud - (8:49) sa rozbieha od pomalého tandemu piano - altsaxofón do silne melancholickej pasáže a cez bubenícku vsuvku do jazzového finále s vokálom, skresleným vocoderom.

Deathwatch (7:18) - chvejivo plačlivý hlas à la Richard Sinclair (Caravan) v opare krásne smutnej atmosféry prechádza do prostrednej, a capella spievanej časti a končí motívom skreslenej gitary za postupného sa pridávania dychových nástrojov a syntetizátorov. Harmonická výstavba skladby je skutočne parádna.

Cannon Misfire (5:32) - je inštrumentálny jazzrock/fusion à la Soft Machine v ich naslepšom období, výrazná rytmika (dominujú basgitara a bicie), saxofón a skreslený zvuk silne podladenej gitary. Tiež skvelý kúsok.

Pact (14:00) - archaické Hammondky, podladená gitara, základný bluesový motív, Alex Crispin spieva, akoby chcel vypustiť dušu na dlaň, aranžérsky typický zvuk opusov canterburskej scény, skutočne ako spred 35 - 40 rokov. Krásna mellotronová pasáž uprostred vás prenesie do mystických krajín zo štetcov a obrazov Rogera Deana a finále dvoch gitár na organovom podklade, dôstojné termínu "canterbury" vás pomaly vynáša späť do dennej reality z exkurzie po ranných 70. rokoch...

Verím, páni z Brightonu, že toto nie je vaše prvé a súčasne aj posledné slovo, bola by to skutočne nesmierna škoda... Hodnotenie: 4,5

8. 3. 2009