Reakce na recenzi:

alienshore - @ 27.03.2015

Kapela Unreal City je veľkým prísľubom pre taliansky prog-rock a hneď ich debutový album La Crudeltà Di Aprile patril medzi najkvalitnejšie počiny roku 2013. Čas ide ďalej a máme tu teda druhý štúdiový počin Il Paese Del Tramonto. Zvuk tejto skupiny je pomerne bizarný a navodzuje občas až hororové pocity. Za všetko môžu hlavne všadeprítomné klávesy, ktoré obsluhuje spevák a dvorný skladateľ Emanuele Tarasconi. Muzikanti sú z hráčskeho hľadiska veľmi zruční a teší ma, že využívajú aj jazz/fusion prvky, ktoré mám osobne naozaj rád. Hudba Unreal City je teda celkom pestrý mix, ktorý v niečom nadväzuje na tradíciu talianskych art-rockových velikánov a zároveň sa snaží o akési nóvum. Ambície im nemožno uprieť, čo je zjavné pri dôslednom všímaní si aranžmánov.

Album dosahuje celkovú dĺžku až 70-minút, čo nepovažujem za prínos, ale skôr naopak. Poďme teda, ale poporiadku. Prvé dve kompozície Ouverture: Obscurus Fio a Oniromanzia určite neurazia, ale skutočne začínam hudbu vnímať pri melodicky perfektne prešpekulovanej Caligari. Skladby nemajú klasický priebeh a aj preto sú tak dlhé. Komplikovaná a inštrumentáciou po okraj naplnená La Meccanica dell'ombra ma najviac dojme v záverečnej časti, kde prichádzajú nápadité motívy a gitarové sólo. Klavírne linky a lyricky ladená téma nastupujú v ďalšej hudobne otvorenej záležitosti Il Nome di Lei, kde sú vo výraznej miere prítomné aj symfonické klávesy. Tvrdšími gitarami a aj hustejšou rytmikou sa môže pochváliť Lo Schermo di Pietra (Kenosis), ktorá znie naozaj pompézne až nabubrelo. To najlepšie ponúka 20-minútový opus Ex Tenebrae Lux rozdelený do štyroch častí. Najviac ma bavia jazz-rockové plochy a prepracovanosť. Spev tu nehrá až tak významnú rolu.

Il Paese Del Tramonto obsahuje mnoho zaujímavých zvukov a pasáží. Celkove však na mňa pôsobí ťažkopádne oproti debutu. Snaha o posun si vyžaduje veľa sebazaprenia a nie vždy to vyjde na sto percent. Dá to trochu námahy, kým sa dostanete na kĺb niektorých skladieb. Avšak je na ňom čo počúvať, pretože od Caligari až po dlhometrážnu Ex Tenebrae Lux je to sugestívna a náladotvorná porcia talianskeho prog-rocku. Časová dĺžka albumu mohla byť aj rozumnejšia. Bohužiaľ muzikanti sa neriadili starým známym – menej je viac. Napriek všetkým výčitkám ho hodnotím ako nadštandardne kvalitný počin hodný mena Unreal City. Kapela má potenciál sa zaradiť medzi skutočných pokračovateľov tejto špecifickej odnože progresívneho rocku.