Reakce na recenzi:

hejkal - @ 27.12.2014

Čím som starší, tým viac zisťujem, že mi ku šťastiu stačí málo. Nepotrebujem pompézne Vianoce, ignorujem masy nešťastných obetí davového šialenstva a čím viacej toho poznávam, tým menej ma opantáva horúčkovité hľadanie pseudo-revolučnej originality v umení. Naopak ma tešia detaily, momentky, veci, čo mám rád.

V tomto smere mi americká kapela Hammer vychádza v ústrety. Desať zabudnutých skladieb ladí s mojimi hudobnými potrebami, nemusia sa falošne zaliečať, zavádzať prostredníctvom vnášania chaosu do estetických fundamentov, klamať veľkohubými prehláseniami týkajúcimi sa života, vesmíru a vôbec. Naopak, uchovávajú si svoju tvár, dobovú, úprimnú, neskalenú marketingom, ktorý dnes prevláda nad každou jednou umeleckou formou, hudbu nevynímajúc.

Na albume Hammer chytračenie nemá miesto. Sound je neuhladený, muzika tvrdá ako diamant. Počiatky 70. rokov priali fúzii hard rocku so všetkým možným, nuž to kapela mastí pekne od podlahy, zdvojené gitary zavíjajú, Hammondky napodobujú kováčske kladivo, ktoré sa môže spoľahnúť na žulovú rytmiku čoby nákovu. A do toho jačí spevák dajaké povinné slová, čuj napr. Something easy. Úvodná skladba je jednoducho esenciou všetkého, čo na rockovej muzike milujem. Aj so štipkou džezu, ale bez obvyklého mäknutia celkového vyznenia. Klavírna baladička Hot & cold sa rovnako nevyhne ostrému gitarovému sólu, táto muzika vznikala v dobe, kedy sa na nástroje hralo, nie ako dnes, kedy sú len obrazovou kulisou videoklipu k nejakej oblbovacej zvukovej koláži. Pomerne zvláštna skladba Tuane sa dostala i na singel, čo je jasný dôkaz toho, že kapela nemala ani tucha, ako robiť biznis. Inak by určite vsadili na bluesový kabaret You may never wake up (apologies to Auden & Frost). Čím tvrdšie, tým lepšie, huláka na poslucháčov rázny kúsok Hangover horns. Och, ako ja túto muziku milujem! Melodika nemusí hneď znamenať popík, Charity Taylor je toho dôkazom. A opäť tu máme aj kyselinou prežraté gitarové sólo, čo viac si priať? Možno trošku toho "bloodsweatandtearsovského" barssrocku bez dychov (!) á la Sad song, happy song. Vôbec kapela koketuje s džezovými náladami, Sweet Sunday morning poteší priaznivcov swingujúcich barových zaklínačov hadov. Ide o najjemnejšiu skladbu na albume a jej zaradenie mi ku podivu dobre padlo. Dosť bolo podriemkavania, je čas na sopečnú erupciu, cunami, uragán nazvaný priliehavo Pains & tears. Walking bass a do toho dokonca klávesovo-gitarové unisono sólo, nech mi nikto nevraví, že džez nemôže znieť poriadne nasr.. nasrdene. Album uzatvára najambicióznejšia skladba kapely. Death to a king prináša nefalšovaný classical rock. Basa podopiera klavírnu exhibíciu, až má človek dojem, že iné nástroje ani netreba. Ale treba! Postupne sa zapoja všetci zúčastnení (okrem speváka) a naservírujú správne neveselú zmes "niceovskej" nálady. Na to, že sú to "Amíci", klobúk dolu.

Skupina Hammer ma tento rok veľmi potešila, som rád, že sa dokázala vyštverať z priepasti hudobnej histórie a votrieť sa i do bratislavských obchodov (teda, jedného obchodu). Priaznivci archeológie, skúste, azda aj vás chytí za srdce.