Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.12.2014

Po rozpade Nevermore vzniklo akési prázdne miesto, ktoré na metalovej scéne nedokázal podľa mňa nik zaplniť. Návrat Sanctuary preto vítam s otvoreným náručím a v tomto prípade je to absolútne legitímny reunion. V 80-tých rokoch nahrali dva albumy, z ktorých predovšetkým Into The Mirror Black má takmer kultové postavenie. V tomto období bol trash-metal v kurze a Sanctuary ho robili navyše technickým štýlom. Už vtedy vykazoval Warrel Dane spevácky talent, ktorý neskôr rozvinul v Nevermore do netušených rozmerov. Aj kvôli nemu je album The Year The Sun Died, tak nápaditým dielom a zároveň sa od konkurencie odlišuje v niekoľkých zásadných bodoch. V prvom rade vokálny prejav a špecifická melodika tu zohráva významnú úlohu. Ďalšia vec je, že v power/prog/trash metalovom štýle nenachádzam dostatočne množstvo kvalitných zoskupení akými boli napr. už spomínaný Nevermore, Control Denied, Zero Hour alebo Eidolon. Oceňujem hlavne to, že melodická stránka tu nie je len nejakou sekundárnou zložkou a dokážu ju krásnym spôsobom dostať do popredia aj vďaka teatrálnemu spevu Warrela Danea. Temnejšia poloha hudby Sanctuary mi taktiež sedí a popritom ma neskutočne bavia aj výborné výkony, z ktorých je cítiť výdatný príval energie.

Sanctuary znie síce trochu inak než v rokoch 80-tých, ale ducha ich klasického albumu Into The Mirror Black môžete počuť v niektorých úsekoch či pasážach. Kapela sa však snaží o splynutie minulosti a prítomnosti, čo je dôležité pre ďalšie zmysluplné fungovanie. Ponúka sa aj porovnanie s kapelou Nevermore a nutno povedať, že podobnosť nie čiste náhodná. Sanctuary ale nie sú tak rytmicky zvrátení ako Nevermore, preto je ich hudba oveľa prístupnejšia. Zachovávajú si však pomerne vysokú hráčsku úroveň, ktorá má až prekvapivo ucelený rád. Zvuk má zaoblené hrany a určite sa nesnažia poslucháčovi v úvodzovkách otrieskať hlavu o stenu, tak ako poniektoré starnúce trashové kapely. Sanctuary totižto pracujú vo veľkej miere s melodikou a emóciami. Práve takáto prepracovaná tvrdosť mi nepripadá hraná, ale naopak prirodzená. Nádherné pomalé power songy I Am Low či One Final Day (Sworn To Believe) odľahčujú ponurú atmosféru albumu veľmi prospešným spôsobom. Headbengeri roztočia svoje dlhé vlasy pri výborných náklepoch Question Existence Fading alebo The World Is Wired. Medzi tie najlepšie patrí úderná Frozen, ktorá plní úlohu ťahúňa dosky. Trochu netypicky znie The Dying Age, v ktorej sa uplatňuje tzv. seattleovský sound. Ďalším vrcholom popri Frozen je určite posledná The Year The Sun Died s úžasným melodickým sólom na gitare. Druhá polovica albumu mi pripadá naliehavejšia ako tá prvá a páči sa mi to postupné gradovanie k skutočným perlám.

Úspech albumu naznačuje, že Sanctuary má šancu sa predrať medzi prvú ligu aj čo sa týka predajnosti. Ak vezmem do úvahy čiste kvalitu The Year The Sun Died, tak jednoznačne patrí medzi najlepšie metalové dosky roku 2014 a je to návrat ako hrom po neskutočných 25-tich rokoch. Warrel Dane a Lenny Rutledge nastavili kormidlo na ten správny horizont a už teraz sa teším na to, čo bude nasledovať ďalej. Sanctuary je kapela, od ktorej môžem čakať skutočne prvotriednu porciu metalu. Pri počúvaní The Year The Sun Died boli moje metalové bunky takmer na vrchole blaha. Za tento parádny výkon udeľujem reálne 4,5 hviezdičiek.