Reakce na recenzi:

alienshore - @ 27.02.2015

Kamchatka sa po odchode basáka Rogera Öjerssona pomerne rýchlo zotavila a jeho miesto zaujal multi-inštrumentalista Per Wiberg (Spiritual Beggars, Opeth), s ktorým spolupracovali aj na predošlých albumoch. Prvým výsledkom nového trojlístka je The Search Goes On a v zásade sa nič podstatné nemení. Stále je to blues/hard-rock, ktorý siaha kompozične predovšetkým do rokov 70-tých. Prinášajú však čosi aj zo súčasnosti, preto občas dostávajú nálepku stoner-rock. Osobne mi to však k ich filozofii veľmi nesedí. Album patrí medzi veľmi vydarené diela a nejedna skladba má v sebe explozívny potenciál.

Znakom ich tvorby je aj silná melodika a precítený prejav speváka Thomasa Anderssona. Dáva výsledným skladbám južanský charakter, z ktorého razí aj nejaká tá whisky. Prikláňa sa teda viac k speváckemu prejavu, ktorý bol príznačný pre Allman Brothers Band či Lynyrd Skynyrd. Prvok southern/blues-rocku bol vlastne vždy korenistou ingredienciou ich hudby. Zvuk má priamy dosah na minulosť, no zároveň si uvedomujú že sa píše rok 2014. Kamchatka netvorí komplikovanú muziku, ale sú zároveň ďaleko od primitivizmu. Do každej skladby vkladajú kus pozitívnej energie a to stačí na to, aby som ich vnímal ako subjekt hodný pozornosti.

Prvá polovica albumu je silná a úvodný rockový hit Somedays zaujme určite aj netradičným tempom. Po ďalšej melodickej náloži Tango Decadence prichádza číry rock Coast To Coast so silným bluesovým feelingom. Son Of The Sea v rytme doslova tancuje a patrí medzi najlepšie songy na doske. Čo sa týka tej druhej polky albumu, tak pokračuje vo veľmi solídnych rockových skladbách ako Cross The Distance alebo výborne našľapanej Thank You For Your Time. Thomas Andersson za opäť raz predviedol ako zručný riff-maker a sólista. Je zároveň aj hlavným skladateľským mozgom kapely. Produkčne tento projekt zastrešil Per Wiberg, ktorý len zúročuje svoje dlhoročné skúsenosti.

Ďalšia z vecí, ktoré sa mi na nich páčia sú predné obálky. Vytvorila ich spoločnosť Hippograffix a jej zakladateľom je paradoxne Per Wiberg. Diskografia Kamchatka je veľmi vyrovnaná a zatiaľ ich vrchol vidím vo Volume III. Tento album však taktiež zasýti hladných priaznivcov bluesom nasiaknutého hard-rocku. Škoda, že ich meno nie je známe v širšom povedomí, pretože by to bolo iste zaslúžené. Avšak aj tvrdohlavosť resp. vytrvalosť sa v tomto prípade naozaj cení.