Reakce na recenzi:

hejkal - @ 28.04.2015

Janis Joplin mi hádam nôtila do uška priam od pôrodu. Nespomínam si, že by niektorú speváčku obchádzala toľká zbožnosť bezbožných hippiesákov vo veku mojich rodičov v bezprostrednom i sprostredkovanom okolí. „Jediná žena, ktorá ma rozplače,“ húdli mi bez oddychu všetci unisono, nuž netrvalo dlho a fičal som, pravda, ani nie tak na platniach, ako na VHS koncertnom zázname, ktorý mal otec odkiaľsi nahratý. Priznávam, že už si nepamätám, čo to presne bolo, azda Monterey. Jedno sa musí nechať, obľúbiť si jej „škriekanie“ nebol žiadny problém! Údajne ju niektorí hudobní kritici mali za chlapa, iní zasa neverili, že tento černošský hlas obhospodaruje beloška. Keď som si začal budovať svoju zbierku cédečiek, seriózne som uvažoval, ako z minimálneho vreckového vytĺcť maximum, nuž sa výberovka 18 Essential Songs ocitla na poličke medzi prvými akvizíciami vôbec. A viete čo? Doteraz je jedinou, ktorú mám. Albumy som prenechal blízkym, pretože túto kompiláciu milujem. Nečudo, že ju poznám naspamäť.

Ako „bestofka“ funguje bezchybne. Všetky podstatné skladby sú prítomné, ba čo viac, Columbia vydala tento nosič s láskou dnes už málokedy videnou. Rozkladací booklet obsahuje všetky podstatné informácie o skladbách vrátane zostáv, za priehrštie nevydaných raritiek má svoj príbeh vpísaný do poznámok, nechýba základná informácia o hlavnej protagonistke, fotky a pod.

Skladby sú radené chronologicky podľa dátumu nahrania, nuž hneď prvá vec, Trouble in mind, pochádza z roku 1965, kedy sa všetko začínalo. Janis úžasne chripí bluesovú mantru za sprievodu Jorma Kaukonena, gitaristu známeho z Jefferson Airplane a Hot Tuna. Úžasné je, že v izbe, kde si túto záležitosť provizórne nahrávali, niekto čosi písal na stroji, takže rytmus je doplnený takmer synkopicky vyťukávaným prstokladom. Škoda, že sa nevie, kto tento netradičný nástroj na nahrávku dodal... Debutový album Big Brother & The Holding Company z roku 1967 predstavujú dve skladby, pozitívna Down on me a strhujúca melancholická rozchodovka Bye, bye baby. San Francisco si svoj „acid sound“ malo dať patentovať, Janis Joplin s kapelou je toho dôkazom. To, čo znie z koncertného záznamu Ball & Chain, je jednoducho fluorovodíková kyselina, pri počúvaní z počítača hrozí, že vám rozleptá monitor. Blues k Janis pasovalo ako snehové záveje k zimnej idylke, z tejto skladby mávam zimomriavky! Album Cheap thrills z roku 1968, z ktorého táto skladba pochádza, je nekompromisný ako noc na južnom póle. Piece of my heart je ďalšou z erbových skladieb bohyne, ten kontrast v úvode, keď sa už-už rozpútava peklo a zrazu nastáva pád na dno slohy, je majstrovský. A refrén? Ten dávno opustil nedokonalé ľudské jazykové prostriedky na opis nadpozemského. Radšej si to pustite. I need a man to love je tak surový bluesrock, že sa o ňom sníva každému mäsožravému predátorovi v afrických savanách. A leví rev si Janis osvojila na nerozoznanie. A prichádza vrchol vrcholov, bluesovo zaonačená sladba Summertime, podľa ktorej sa pomeriavajú azda všetky speváčky sveta. Janis sa na tomto nealbumovom session vypla k neskutočnému výkonu a akákoľvek iná verzia mi vždy prišla mdlá, hoci ju predtým i potom interpretovala nejedna vynikajúca diva. A gitaristi vyhrávajú o dušu, akoby im pekelník podkuroval za pätami. Album s dlhočizným názvom I got dem ol’ kozmic blues again mama! Z roku 1969 zastupuje vlajková loď zvaná Try (just a little bit harder), čo je spevná pecka, ktorá sa mi neopočúva azda nikdy. Po boku jej plávajú solídne podporné bluesové veľryby One good man a Kozmic blues. Ako nespútano znela Janis naživo na prelome siestej a siedmej dekády minulého storočia, dokresľujú dve koncertné rarity, expresívna (inde nevydaná) smršť Raise your hand a nemenej vybudená samica geparda Tell mama. More over, vydarená rýchlejšia skladba s „tvrďáckym“ tlakom, ktorý cítim v pozadí (prosím, neaplikovať Freuda, bavíme sa tu o muzike), uvádza posledný štúdiový album Joplinky, a síce Pearl z roku 1971. Ten je známy najmä/aj (ako je vám lepšie) kvôli Mercedes Benz, ktorú Janis odspievala sama a dobre jej tak. Osobne ju neradím na vrchol jej tvorby, nič to vak nemení na tom, že je to základný kameň jej pamätníku a tiež istý historický míľnik vo vývoji rocku. Podľa bookletu obsahuje táto verzia dlhšie úvodné hovorené slovo. Get it while you can je nádherná krehká balada, ktorú počúvam bez dychu. Skladba Half moon je mierne funky, kvitujem gitarové sólo. Trust me krváca v priamom prenose. A to nie je všetko! Je tu akustické demo Me and Bobby McGee. Emócie prekypujú z hrnca ako Werichovi s Burianom cesto v klasickej rozprávke. Azda som zaujatý, pretože mám túto skladbu napočúvanú práve odtiaľto, ale myslím si, že ide o lepšiu záležitosť, než na albume Pearl. Príde mi subtílnejšia a osobnejšia.

Janis Joplin je pre mňa navždy spätá s touto dokonalou výberovkou. Moja posadnutosť zašla tak ďaleko, že demo a live nahrávky niektorých nesmrteľných skladieb mám radšej ako štúdiové oficiálne originály. Myslím, že dnes už sa tak bezhlavo do nejakej dosky zamilovať nezvyknem, o to príjemnejšie je vracať sa k detským láskam.