Reakce na recenzi:

alienshore - @ 26.02.2016

Na štvrté pokračovanie The Trio Project som sa celkom tešil, keďže ani raz nesklamal. Hiromi našla v Jacksonovi a Phillipsovi spoľahlivých a technicky variabilných muzikantov, ktorí ani tentoraz neuhli od svojho vysokého hráčskeho kreditu. Spark je teda ďalšia spanilá jazz/fusion jazda malej energickej Japonky, ktorá získala pozoruhodné úspechy v tomto žánri. Avšak, nie je všetko zlato, čo sa blyští. V preklade – nie vždy sa umelcovi podarí osloviť poslucháča, napriek tomu, že svoju misiu splnil nadmieru úspešne.

Hiromi je skvelá skladateľka, no jej rukopis v Trio Project začína mať svoje trhliny. Predošlé albumy ako Voice, Move a Alive priniesli všetko podstatné a získala si nimi veľa fanúšikov po celom svete. Spark však znie miestami až nezaujímavo, čo je na jej pomery dosť prekvapujúce. Môžu za to hlavne predimenzované aranžmány, kde dotyční aktéri hrajú až príliš veľa a svojim spôsobom to aj ubíja. Technika hry nemôže byť primárnym zdrojom tvorby. Nápady a prepracované témy musia byť v inštrumentálnej muzike niečo ako neutíchajúcim gejzírom, aby skutočne zaujali poslucháča a neohurovali ho len miliónmi akordov.

Týka sa to hlavne prvých piatich skladieb. Titulná Spark je napriek hi-tech vyzneniu dosť chladnokrvná. Pomerne veľký priestor dostáva pre svoje kreácie Simon Phillips, čo nevnímam ako pozitívnu vec. Hudba sa tak triešti do masívnej prehliadky hráčskej zručnosti, namiesto konzistentnej obmeny silných motívov. In A Trance je ďalším podobným príkladom, kde Phillips predvedie kratšie sólo. Lepší dojem mám z Take Me Away, no aj tak nevyvoláva vo mne skutočné emócie a nadšenie. K jazz-rockovej progresivite inklinuje Wonderland a po nej nasleduje barový jazz Indulgence. Bohužiaľ, aj v týchto prípadoch sa kompozícia odvíja v stereotypnejšom formáte.

Zmenu o 180 stupňov prináša skladba Dilemma. Bombastické klavírne etudy majú konečne nejaký relevantný smer a jej prepracovanosť ju pasuje za najlepšiu vec celého albumu. Výbornou záležitosťou je aj uvoľnená What Will Be, Will Be, kde sa Hiromi pohrala aj so zvukmi syntetizátoru. Pripomína mi to miestami Herbieho Hancocka. Čisté klavírne tóny predvedie čarokrásna Wake Up And Dream a môžete v nej objaviť aj nápadito vystavané prvky z vážnej hudby. Po tejto delikatese sa hlási k slovu už len rytmicky jednoduchšia, no celkom podarená All's Well.

Hiromi oslovuje svojou hudbou širšie publikum, preto sú jej albumy aj tak ambiciózne poňaté. Bohužiaľ, výpovedná hodnota väčšej časti nahrávky Spark je slabá. Neustále hranie bez výsledného efektu sa nedá prekryť virtuozitou. Hiromi však potvrdzuje svoju ženskú prefíkanosť, keďže najlepšie kompozície umiestnila na druhú polku albumu. Spark sa dá hodnotiť rôzne, z rôznych uhlov pohľadu. Kto má rád náročnejší typ hudby si príde na svoje, no kto viac dbá o tematický koncept inštrumentálneho jazz/fusion si tie mínusy jednoducho všimne. Nahrávka však spĺňa kritéria na to, aby si svojich fanúšikov našla.

Hodnotenie: 3,5