Reakce na recenzi:

alienshore - @ 28.02.2016

Redemption patrí už od svojich začiatkov medzi pozoruhodné hudobné partičky. Jednak hráčsky na vysokej úrovni, no zároveň aj silní po melodickej stránke, čo nie je vždy pravidlom. Na scénu teda vstúpil hlavný líder a skladateľ Nick Van Dyk, ktorý môže byť príkladom ako pristupovať k danému žánru o čosi inovatívnejšie a pestrejšie. Albumy The Origins Of Ruin a Snowfall On Judgement Day patria medzi najkvalitnejšie prog-metalové diela svojej doby. Stoja však trochu v tieni a taktiež ani nelámali predajné čísla.

Od posledného This Mortal Coil ubehlo niekoľko rokov, čo bolo zapríčinené Van Dykovými zdravotnými problémami. Podobné problémy zasiahli aj gitaristu Bernieho Versiallesa, ktorý je na novinke The Art Of Loss zastúpený hosťujúcimi muzikantmi. Najväčší priestor dostal Chris Poland, bývalý gitarista Megadeth. Z tejto thrash-metalovej legendy pochádzajú aj technickí prstoví žongléri Marty Friedman a Chris Broderick, ktorí si tu tiež niečo zahrali a prispeli sólovými partami. Spevák Ray Alder (Fates Warning) je opäť na svojom tradičnom poste a práve jeho pričinením je tento album ďalším emocionálnym zážitkom.

Van Dykove texty nie sú o blbostiach, ktoré sú väčšinou tradičným zdrojom v metalovej hudbe. Naopak, majú celkom zmysluplný odkaz a podobne sú na tom aj aranžmány, z ktorých vyžaruje svetlo a nádej na lepšie zajtrajšky. Titulná The Art Of Loss je ráznym úvodom s neo-klasickými gitarovými prvkami a podobne náročnejšie koncipovaná je aj Slouching Towards Bethlehem. Hitovka Damaged má síce trochu prvoplánovú melodiku, no aj tak sa mi mimoriadne páči ako Ray Alder túto vec uchopil a vdýchol jej život. Výborne funguje aj desaťminútovka Hope Dies Last s rôznymi rytmickými zmenami. Pre skladbu That Golden Light asi pochopenie metalisti veľmi nebudú mať, keďže jej refrén je až priveľmi melodický. Myslím si, že to na oplátku dostatočne vynahradzujú prepracované songy ako Thirty Silver a The Center Of The Fire. Cover verzia The Who s názvom Love Reign o'er Me je sviežim vybočením z mantinelov a aj spevácky príspevok Johna Busha (ex-Anthrax, Armored Saint) je naozaj sympatický. To najlepšie ukrýva 22-minútový epos At Day's End a je skutočným vrcholom albumu s prvotriednymi nápadmi a motívmi.

The Art Of Loss nesiaha na úplný vrchol Redemption, no stále si udržiava charizmu. Jediným mínusom nahrávky je stereotypný metalový zvuk. Je to samozrejme daň za žánrovú príslušnosť. Redemption hrá trochu inú ligu v prog-metale a album to z inštrumentálneho aj melodického hľadiska jednoznačne potvrdzuje. The Art Of Loss je v podstate návratom na scénu a som rád, že Nick Van Dyk sa rozhodol ísť ďalej. Fanúšikovia tohto žánru budú iste spokojní s týmto hudobným produktom za predpokladu, že naň nebudú nazerať ortodoxným pohľadom a nebudú im vadiť ani duchovne zamerané texty.