Reakce na recenzi:

alienshore - @ 13.10.2012

Po takom výkone akým bol album Run For Cover a prísť s ešte viac vybičovaným albumom akým je Wild Frontier je naozaj úctyhodné.
Pre mňa osobne je tento počin osobnou záležitosťou, keďže ho poznám z dôb mojej puberty a považujem ho čiste ja osobne za takmer vrchol jeho tvorby. Jednoznačne producentský majstrovský kúsok hneď niekoľkých producentov vrátane skvelého Petera Collinsa. Nechce sa mi veriť, že bicie sú programované lebo znejú na tú dobu mimoriadne dobre ešte aj dnes.
Na albume je cítiť ešte väčší príklon k tvrdšiemu hard-rocku a zároveň tradíciu k írskej hudbe. Je venovaný zosnulej pamiatke Phila Lynotta a tak album začína prerobeným írskym tradicionálom Over the Hills and Far Away. Bicie znejú ako keby bili na poplach a k tomu bleskové gitarové sóla tvoria dokopy ozajstný rockový hurikán v tejto skladbe. Gary Moore dal do tejto skladby viac než je zvykom pri prerábaní ľudových pesničiek.
Pri titulnej Wild Frontier sa dostane k slovu Mooreov talent pre tvorenie zásadných gitarových motívov a celý song je ukážkou veľkého melodického talentu. Ako spevák Gary Moore nejako nevynikal, ale aj tak mal jeho hlas charizmu a tu to platí dvojnásobne.
Opäť írskymi motívmi nasiakla Take a Little Time ide pekne do rytmu a tak udržiava pozornosť poslucháča aj naďalej. Ďalšia prerobená skladba, do ktorej vložil Moore sám seba je The Loner. Jednoznačne asi najkrajšia inštrumentálna skladba akú vôbec nahral. Úžasná harmónia, cit a neskutočný gitarový feeling je vrcholom tohto albumu.
Do tretice ďalšia prerábka starého hitu Friday on My Mind. Niekto by podozrieval Moorea, že sa mu nechcelo skladať, ale na tomto albume mi to vôbec nevadí, práve naopak všetko tu dokonale sedí. Čarokrásna Strangers in the Darkness predstavuje tú prívetivejšiu a melodickejšiu polohu samotného gitaristu.
Pre mňa druhým vrcholom je rocková nakladačka Thunder Rising, ktorá začína o čosi tichšie a postupne sa zvyšuje hlasitosť a aj hudobné gradovanie tejto skladby. Skvelý refrén pretínajú rezavé gitary, je tu samozrejme aj trochu írskej hudby, no pomyselnú korunu nasadzuje Moore svojimi sólami a dvojkopákovým rytmom bicích.
Johnny Boy je krásnym melancholickým ukončením klasického formátu albumu v znamení írskeho cítenia a melódií. Za zmienku ešte stojí skladba Crying in the Shadows, ktorá vyšla na rozšírených CD verziách. Jemná melódia je podopretá klávesmi a gitarovými poryvmi, je to taká klasická Mooreova skladba z tohto obdobia.
Album je typickým produktom 80-tých rokov, ale pre kariéru Garyho Moorea bol tento album zásadným momentom, lebo ním v podstate deklaroval kto vlastne je a odkiaľ pochádza a treba tento počin brať ako jeho osobnú výpoveď. Dalo by sa samozrejme hovoriť aj o mínusoch, no je to hlavne uhol pohľadu, ktorý máme každý iný. Ten môj je jednoducho pozitívny.
Bol som na koncerte Garyho Moorea v Prešove v roku 2010, kde sa v podstate vrátil opäť k rockovej hudbe z obdobia 80-tých rokov. Som nesmierne rád, že som ho ešte stihol zažiť, kedže o rok nato zomrel. Zahral to, čo som od neho vždy chcel počuť, bola to neskutočná jazda. Tento chlap vedel hrať na gitare tak ako skoro nik, rozumel gitare a hudbe svojim vlastným spôsobom. Pri jeho sólach som takmer upadal do kolien a bol som kdesi v inej dimenzii, takú úžasnú harmóniu nepočujem od kadekoho a to chodím na koncerty relatívne často. Takže moja spomienka na neho je obrovská a prechovávam k nemu veľkú úctu. Bol som aj na koncerte Dream Theater, ale nezažil som nič podobné od nich a ani mi nebehali zimomriavky po tele. Proste John Petrucci je technik a na druhej strane Gary Moore je ťažký pocitový hráč. Neporovnávam tu hudbu Garyho Moorea a Dream Theater, aby tu nevzniklo nejaké nedorozumenie. Bolo to len prirovnanie toho, čo som vlastne zažil od írskeho chlapíka s gitarou. Po jeho koncerte som odchádzal s blaženým úsmevom a čakám, že snáď ešte také zažijem od niekoho iného. Gary Moore bol pre rockový hudobný svet ikonou a dúfam, že ňou zostane čo najdlhšie.