Reakce na recenzi:

alienshore - @ 26.05.2016

Katatonia je podľa môjho názoru jedna z najpozoruhodnejších kapiel v metalovej hudbe. Ich cesta naprieč žánrami ako death/doom, alternatívny metal a progresívny metal s prvkami temného rocku dosahuje nebývalú konzistenciu po každej stránke. Momentálne sa na albume The Fall Of Hearts prikláňajú viac k progresívnemu metalu a rocku, hlavne z hľadiska melodiky, ktorá je na metalovú kapelu dosť prívetivá. Vôbec pritom nezabúdajú na svoje typické zasnené plochy s návalmi tvrdších gitár. Dramatický koncept skladieb si Katatonia udržuje stále na vysokej úrovni a neskĺzavajú do banálnej sentimentality.

Oproti predošlým dielam sa kapela pohybuje v pokojnejších vodách. Rozličné nálady temnejšieho charakteru a implementovanie jemnejších klávesov, či akustických gitár sa nedá prehliadnuť. Tá pochmúrnosť však nie je tak závažná ako kedysi a je cítiť v tomto smere aj určitú vyzretosť, ktorá prichádza s vekom. Kapela vie presne kedy má pritlačiť a kedy rozjímať. Dynamika, striedanie tempa a ich práca s aranžmánmi je rokmi overená a aj v prípade tohto albumu sa oplatí venovať mu dostatočnú pozornosť, keďže Katatonia má stále čo povedať.

V jednotlivých skladbách sa nachádza naozaj množstvo krásnych momentov. Jedinečné spevácke kvality Jonasa Renkseho alebo rôzne zaujímavé melodické vychytávky vytvárajú tradične vyrovnanú kolekciu, ktorá je aj pocitovo veľmi atraktívna. Katatonia jednoducho robí umenie vo svojom žánri a aj preto sú na popredných miestach v metalových magazínoch, alebo dokonca už zasahujú aj európske albumové rebríčky. Napriek tomu, že sa zostava zmenila, na hudbe to vôbec nie je počuť. Materiál totižto tradične zabezpečujú Renkse a Anders Nyström.

Výrazné songy sa nachádzajú hneď na začiatku a sú nimi napr. Serein a Old Heart Falls. Nepochybne potešia aj akustickejšie kúsky ako Pale Flag a predovšetkým nádherne emocionálna Decima. Album má určitú vnútornú schému a je myšlienkovo aj produkčne zladený ako celok, nie však v konkrétnom koncepčnom poňatí. Skladba je tu stále skladbou. Ostrejšie gitary a tvrdší metalový pancier si máme možnosť vypočuť pri Sanction (obsahuje asi najkrajšie gitarové sólo), Serac alebo u dvojkopákovými bicími obdarenej Passer. Osobne ma dojala aj prepracovaná Residual svojou typickou švédskou aurou a vkusne podfarbenými jazzovými klávesmi.

Pokiaľ vás už nudia moderné (anti)koncepčné prog-rockové nahrávky, tak skúste týchto švédskych melancholikov, ktorí viac prihliadajú na kvalitne prevedené skladby, než na dlhé progové maratóny. The Fall Of Hearts priniesol v kontexte progresívneho metalu/rocku opäť mimoriadne sviežu porciu hudby. Ďalší album, ktorý bude v tomto roku zastávať popredné miesta pri rekapitulácii toho naj.

Hodnotenie: 4,5