Reakce na recenzi:

Mayak - @ 24.12.2016

Album roku?

Už niekoľko posledných sezón výročné hodnotenia a zostavovania rebríčkov z toho, čo bolo v uplynulom roku najlepšie, najvýraznejšie, či našim srdciam a ušiam v hudobnej oblasti najmilšie nijako zásadne neriešim ...

V poradí piaty plnohodnotný štúdiový album štvorice výnimočných hudobníkov, rodákov z venezuelského Caracasu sa objavil bez pátosu a akejkoľvek masívnej mediálnej propagácie. Na to je TEMPANO v širších hudobných intenciách asi značne málo známou kapelou v celosvetovom merítku, tobôž v subžánri progresívneho rocku, ktorého aktívne počúvanie je v podstate „výsadou vyvolených“.

Album „Nowhere Now Here“ (krásna to slovná hračka „Nikde – práve tu“) vznikal v čase posledných dvoch rokov a bol nahrávaný na troch rôznych miestach – v Miami na Floride, kde dlhodobo žije bubeník, producent a skladateľ Gerardo Ubieda, neformálny šéf kapely a vlastník loga TEMPANO, v meste Cary v Severnej Karolíne, kde žije a komponuje univerzálny a všestranný klávesák Giuglio Cesare Della Noce a samozrejme aj v Caracase, kde sú pôvodné korene tohto kvarteta.

Vlastne hnacím motorom, iniciátorom nahrávania a po ôsmych rokoch od predošlého diela „Selective Memory“ aj vydania tohto albumu je veľký priateľ kapely TEMPANO Alexis Lope Bello, hudobný producent a na tomto albume aj výhradný tvorca grafického dizajnu a autor textov v angličtine („Nowhere Now Here“ je mimo albumu „The Agony And The Ecstasy“ len ich druhým celoplošne spievaným albumom v jazyku anglickom, na ostatných albumoch dominuje španielčina).

Napriek bohatej zásobe zloženého hudobného materiálu sa kapela rozhodla limitovať a redukovať dĺžku vydaného albumu (49 minút) tak, aby ho bolo možné vydať rovnocenne aj vo forme vinylového nosiča.

Vo finálnej verzii sa nakoniec ocitli tri inštrumentálne kompozície a päť spievaných skladieb.

Úvodná „Nowhere“ a s ňou súvisiaca piata v poradí, kratučká „Now Here“, sú typickým experimentálnym hravým „fusion“ produktom TEMPANO a sú vlastne otváracími vstupmi na oboch stranách vinylovej verzie albumu. Tretia v poradí „Walker But Not William“, venovaná Greg Walkerovi, organizátorovi ProgFestu v Kalifornii je vďaka dominancii hosťujúceho Omana Pedreiru na husliach skôr koketovaním s formou avantgardnej klasickej hudby.

Päť spievaných trackov ukazuje gitaristu a jediného vokalistu v TEMPANO vo veľkej forme. Pedro Castillo sa najmä v 90. rokoch počas hibernácie progrockových TEMPANO živil ako spievajúci gitarista aj v pop/rockových projektoch, aj ako sólista a je skutočne známou a obľúbenou osobnosťou hudobného biznisu nielen v rodnej Venezuele, ale aj v španielsky hovoriacich regiónoch USA.

V „The Night Before The End“ je cítiť atmosféru a hudobný temperament Južnej Ameriky, „Daylight Moon“ je výrazný pompézny song s hardrockovým (resp. AOR) riffom v prostrednej časti a gradáciou v jej druhej polovici, „Whisper Of The Blade“ je skôr zasnená a melancholická záležitosť a „Acrobat Citizens“ má v podstate charakter dramatickej rockovej balady s výraznými syntetizátorovými plochami opäť v strednej časti.

Jednoznačným vrcholom albumu je záverečná skoro desaťminútovka „When Opposites Meet“, skutočná ukážka vrcholnej prog/fusion porcie s hosťujúcim Jeffom Zavacom na saxofóne.

Album „Nowhere Now Here“ je skôr akýmsi návratom do éry albumu „The Agony And The Ecstasy“ a dá sa povedať, že je tou prístupnejšou tvárou kapely voči širšiemu spektru prog/rockového poslucháčstva. Melodičnosť a priamočiara sila hudobného motívu tu víťazia nad zložkou experimentu a náročnejších jazzových pasáží, ako to bolo trebárs u albumu „Childhood's End“, či v menšej miere u „„Selective Memory“.

Nesmiernou devízou kapely TEMPANO je nevšedná hudobná rozmanitosť, schopnosť ľahkým a prirodzeným spôsobom miešať prvky rocku, jazzu, straviteľnejšej avantgardy a latino-americkej rytmiky do súdržného celku a nespochybniteľne skvelé inštrumentálne výkony všetkých štyroch členov kapely v prospech finálneho produktu.

V uplynulom roku som počul niekoľko naozaj výborných albumov, o niektorých možno povedať, že v istých konkrétnych aspektoch možno aj lepších, či interesantnejších, ako táto hodnotená placka ... ale ak mám povedať, kto a čo je pre mňa „album roku“ nezaváham ... TEMPANO a „Nowhere Now Here“

... skutočné perly a skvosty globálneho progresívneho rocku netreba hľadať u veľkých mien dávno za svojim zenitom, ale v menej prebádaných oblastiach, trebárs aj u kapiel „lokálneho charakteru“, ale prinášajúcich aj v dnešnej dobe ešte veľkú dávku invencie, niečo nevšedné, neopočúvané šablóny ... a hlavne prirodzenú radosť z komponovania a hrania hudobníkov, ktorá sa prenáša pozitívne na poslucháča ...