Reakce na recenzi:

alienshore - @ 13.08.2017

Som ešte stále nadšený z posledného albumu Blackfield s názvom V, na ktorom Steven Wilson účinkoval a pomohol zložiť dve skladby. Jeho rozhodnutie nahrať sólovku, ktorá sa štýlovo bude odvíjať v duchu progresívneho popu Talk Talk, Tears For Fears a Petera Gabriela ma samozrejme potešilo. Voči popovej a pop-rockovej hudbe nemám námietky a je pre mňa rovnocenná, tak ako každá iná. Steven Wilson chcel nahrať čosi odlišné a určite mu bolo jasné, že to bude vnímané z určitej sorty fanúšikov/poslucháčov ako neprijateľné.

Risk je zisk ako sa vraví. Hrať vyššiu ligu, resp. tvoriť art-popovú hudbu má však svoje úskalia. Môže vám to priniesť slávu a veľké peniaze, ale zároveň vás to môže aj zničiť. Musíte mať jednoducho talent na tvorbu prvotriednych hitov. To sa totiž v hudobnom biznise žiada vždy najviac. Tento typ talentu však Steven Wilson nemá, i keď sa mu občas podarilo zložiť niečo také. Zastrešiť koncepčne takýto album nie je jednoduché a je potrebné mať po ruke naozaj brilantné nápady. Steven Wilson si je navyše vedomí toho, že sa nemôže v hitovosti porovnávať s vyššie spomenutými veličinami. Prečo teda nahral čosi také???

Je to jednoducho len určitá forma narcizmu, ktorou Steven trpí. Dosiahol oveľa viac, než jeho kolegovia z branže a aj preto mu je dovolené nahrať a vydať album, ktorý sa diametrálne odlišuje od jeho predošlých opusov. Či je to prínosom pre jeho kariéru alebo nebodaj pre jeho fanúšikov si dovolím zapochybovať. Toto je značne kontroverzná záležitosť z hľadiska toho, aké skladby sú tu prezentované a aký emocionálny dopad vlastne majú. Problém je v tom, že sa tvária až priveľmi umelecky a povedal by som, že takmer až pseudo-umelecky.

Titulná To The Bone hneď na začiatku prináša motív dosť podobný úvodným tónom Right Now od Van Halen. Pokračuje našťastie svojim smerom, ale jej melodická forma ma nejako neohuruje. Príjemne plynie druhá Nowhere Now, ktorá sa mi najviac pozdáva v inštrumentálnej časti, kde to trochu zaváňa kanadskými Rush. Nasleduje dojemný duet Pariah so speváčkou Ninet Tayeb. Akosi bez farby a chuti mi prídu The Same Asylum As Before a Refuge. Všetky spomenuté skladby ma nechávajú chladným. Žiadne emócie, len akási informácia, že hudba hrá ...

Najväčším prekvapením je singlovka Permanating. Aj z tejto ukážky je viac než jasné, že Steven naozaj nemá cit pre tvorbu špičkového hitu. Táto skladba sa o to pokúša, ale vyznieva trochu smiešne na jeho pomery, pretože ho každý pozná ako smutného melancholika a táto veselá fazóna mu proste nesedí. Album pokračuje typicky nezaujímavými songami ako Blank Tapes a tvrdšie sa tváriacou People Who Eat Darkness. Všetko je pekne zahrané, ale bez väčšieho efektu a nosných nápadov.

Otáča sa to až na konci a prvou pozitívnou lastovičkou je tu výborná, alternatívnejšie ladená Song Of I. Má zaujímavý rytmus a konečne počujem aj nejakú emóciu v hudbe. Temnejšia melanchólia je presne to, čomu Wilson rozumie. Druhou kvalitnou peckou je monumentálna a progresívnejšie formulovaná Detonation. Gitary mi ale v istom momente pripomínajú song Woman In Chains od Tears For Fears. Má to však spád a aranžmány vykroja konečne kusisko energického rocku. Máme tu možnosť si vypočuť aj najlepšie gitarové sólo. Veľmi dobrá je aj posledná a jemnejšia Song Of Unborn. Nuž, takto mal znieť celý album a nielen tieto tri skladby.

Jeho kolega Aviv Geffen z Blackfield si nechal na vydanie albumu V až štyri roky, ale dal fanúšikom špičkovú muziku. Steven Wilson už po dvoch rokoch prináša novinku To The Bone a podľa mňa si mal nechať priestor ešte ďalšie dva roky na vytvorenie kvalitnejších a zmysluplnejších skladieb. Takéto rýchlo kvasené produkty škodia jeho kariére. Od Wilsona budem očakávať vždy inú úroveň, pretože aj jeho reputácia vo svete hudby je niekde inde. To The Bone je bohužiaľ ďalší priemerný produkt v jeho diskografii. Je to tak trochu škoda, pretože myšlienka nie je vôbec zlá, no spôsob akým ju uchopil nehrá v jeho prospech, ale skôr naopak ...