Reakce na recenzi:

alienshore - @ 11.08.2017

Arch Echo tvoria predovšetkým dvaja tzv. "berklee boys" Joey Izzo a Adam Rafowitz. Berklee College je nepochybne zaujímavá inštitúcia odkiaľ vychádza kopec mladých, vedomosťami nadupaných muzikantov. Naučia ich tam kompletne hudobnú teóriu a zároveň aj tvoriť super-zložité kompozície. Ak chcete byť profi hudobníkom, tak samozrejme musíte vedieť hrať aj náročné veci. Problém je v tom, že ich to zdeformuje natoľko, že nevedia kedy je dosť. Dať skladbám patričnú hĺbku, zmysel a aj emocionálny rozmer sa však na Berklee College evidentne nevyučuje. To musí mať muzikant v sebe. Je to dané génmi, ktoré sa nedajú zmeniť.

Tento predslov tak trochu sedí aj na Arch Echo. Super technicky namakaná muzika s malým množstvom emócií, ale zato zvukovo bombastická a žánrovo otvorená. Chlapci totižto robia fúziu prog-metalu, fusion a djentu. Na papieri to znie dobre a opticky to zasahuje skupinku progerov, ktorí takúto hudbu v podstate vyhľadávajú. Debutový album má svoje momenty, ale zároveň aj svoje muchy. Ukrojili si totižto kus koláča, na ktorý ešte tak úplne nedorástli, resp. nedozreli emocionálne.

Predovšetkým chcú ukázať ako skvele vedia hrať. Áno ide im to perfektne, to im človek uprieť nemôže. Aj tie fusion sekcie sa mi celkom páčia. Určite viac než tie djentové, ktoré mi už posledný čas pripadajú ako nejaká reklama na coca-colu. Djent svoju misiu už naplnil a neprináša žiaden posun ako tzv. škrkajúca odnož progresívneho metalu. Pozitívom je vychytaný čistý zvuk s patričnou razanciou. Ten výrazne pomohol celkovému vyzneniu inštrumentálnych skladieb.

Najlepším muzikantom Arch Echo je pre mňa klávesák Joey Izzo. Ten by sa hodil aj ako náhrada za unaveného Jordana Rudessa v Dream Theater. Nepochybne je to "prodigy child" a je to on kto môže z Arch Echo urobiť veľkú prog-metalovú kapelu. Šanca na úspech tu je, ak skrotia svoju vášeň pre onanistické sóla a priveľmi zložité aranžmány. Inak dopadnú ako Scale The Summit, ktorí zablúdili kdesi v temnom lese, z ktorého nevedia nájsť cestu späť.

Výrazný song udrie hneď ako prvý v podobe Earthshine. Hlavná myšlienka jasne kopíruje kapelu Toto, ale inak sa mi to naozaj páči. Izzo a gitarista Rafowitz sa snažia trafiť stred a vcelku úspešne. Ďalšou silnou záležitosťou je aj funkom ovplyvnená Hip Dipper. Rytmus pekne graduje, akurát niektoré miesta mi prídu trochu predimenzované. Medzi to naozaj dobré patrí skladba Color Wheel, ktorá nápadito rozvíja melodickú myšlienku a taktiež aj jemnejšia Bloom, a vygradovaná My Heart Sometimes. Čiže väčšina materiálu mi imponuje. Čo mi ale neimponuje je to kvantum nôt, ktoré sa snažia človeku nasypať do hlavy a je to skôr na škodu, pretože tie nápady a motívy sa mohli spracovať aj iným spôsobom.

Celý album preberá vo veľkom inšpiráciu od Dream Theater, Liquid Tension Experiment a Animals As Leaders. Chýba mi tu vlastný názor na muziku. Od chlapov, čo vedia zahrať aj Mozarta odzadu (berte to s humorom) očakávam trochu viac, než len akúsi kópiu prog-metalovej klasiky z konca 90-tých rokov. Tento opus by dopadol nepochybne lepšie keby trochu spustili z náročnosti. Bohužiaľ, usvedčujem Dream Theater z toho, že pokazili celú generáciu muzikantov. Dôsledky si môže človek vypočuť aj u Arch Echo. Nie je to rozhodne žiaden prepadák a určite prekračuje o čosi viac podobne zamerané produkty. Akurát by som rád chlapcom povedal, resp. zakričal – hey guys, show some more personality!!!

Hodnotenie: 3,5