Reakce na recenzi:

Brano - @ 14.06.2020

Dunenie hromu a za zvukov doznievajúcej búrky sa ozve zúfalé volanie Josa Hartevelda.Hudba mohutnie a pripomína úvod veľkolepého soundtracku.Trojminútové intro Pseudo-science prechádza do krehkej skladby Amatia,ktorú charakterizuje kľudné pomalé tempo vyšperkované gitarovými sólami Eddie Muldera.Aj Josov spev má skôr rozprávačský rozmer a do nejakých výšok sa nepúšťa.Oživenie a mierne zrýchlenie tempa nastáva až v inštrumentálnej skladbe Taurus,kde v prvej tretine skladby predvádza Peter Stel skutočné basgitarové hody.Inštrumentálka je plná klávesových vyhrávok a gitarových sól,pánov to evidentne baví.Atmosféra hustne,hudba vyslovene graduje,nálada sa však náhle mení a záver je znovu v pokojnejšom duchu a plynule prechádza do skladby Phaeton,čo je typická Leap Day-čina so všetkým čo k tomu patrí.

Leap Day sa upísali poľskému vydavateľstvu Oskar a obal tohto albumu má na "svedomí" tiež poľský výtvarník Rafał Paluszek.Leap Day vyrástli z tvorivého podhubia holandských neo-progových kapiel Trion,Flamborough Head,Pink Floyd Project,Nice Beaver...Takže sa jedná všetko o skúsených muzikantov zdatných vo svojom remesle.Takže niet sa čo čudovať,že si trúfli aj na spracovanie takej náročnej témy akú ponúka román Immanuela Velikovského -"Worlds of Collision" z roku 1950.Veď tajomné záhady nekonečného vesmíru a dávnych civilizácií fascinujú ľudí dodnes.

A sme v druhej polovici albumu.Ya-Who, dievčina na pozadí kvázi ázijskej hudby prednáša text v čínskom jazyku,obsah ktorého údajne korešponduje s kontextom tejto témy.Po jej "prejave" ešte na chvíľu pokračuje čínska idylka až má človek pocit,akoby sa prechádzal po Veľkom čínskom múre hľadiac niekam do diaľav,keď snívanie prerušia Roozenove bicie a skupina si razí to svoje akoby sa ani nechumelilo.Musím priznať,že s tou číňankou to bol geniálny ťah.Nasleduje rytmickejšia skladba God Of War s typickým Leap Day-ovským lepkavým refrénom,ktorá by sa kľudne mohla hrať aj v rádiách.Plná krásnych melódií a gitarových sól je aj desať minútová inštrumentálka Deucalion.Tu sú zastúpené všetky prednosti Leap Day ako sú všadeprítomné klávesy a nádherné Mulderove gitarové sóla...A je to tu,vrchol albumu v podobe skladby In the Shadow of Death.Hymnické intro postupne mohutnie a naberá na sile,do Josovho spevu servíruje Eddie Mulder sekané riffy a v čase 6:25 to príde.Vesmírny hudobný orgazmus!!!Zaznie chrámový organ,ktorý vystrieda jedno z najkrajších gitarových sól aké som v živote počul.Srdcervúce,plačúce,kvílivé.Eddie Mulder je žiaľ podobne nedocenený gitarista ako Nick Barett zo skupiny Pendragon.

Keď som prvýkrát počul tento album,tak ma okamžite chytil za srdce a poriadne mnou zalomcoval.Bolo to v roku 2015 a rovnaké pocity,rovnakej intenzity mám aj dnes,v roku 2020.Album hodnotím ako majstrovské dielo neo-progu a radím ho na úroveň takých klenotov ako je Subterranea od IQ,Misplaced Childhood od Marillion,alebo The Visitor od skupiny Arena.