Reakce na recenzi:

hejkal - @ 03.12.2024

Francúzska avantgarda v najlepšom šate? Album Emile Jacotey z roka 1975 od skupiny Ange rozhodne má tieto sklony, a tak si o ňom niečo povedzme.

Nástrojová zostava je pestrá, ale v základnom rozostavení sa bavíme o dvoch klávesákoch, bubeníkovi, gitaristovi a basákovi. Hneď traja hudobníci spievajú. Album obsahuje desať skladieb, nejaké dlhé kompozície sa tu nenachádzajú, ale nedal by som ruku do ohňa, že v nich nie je skrytý nejaký koncept. Akurát francúzština je pre mňa španielska dedina, tak neviem...

Čo viem na sto percent, je, že z albumov, ktoré som od kapely počul, sa do Emile Jacotey dostávam najťažšie. Hudba je to stále artová, kdesi medzi Genesis, talianskou progresívnou smotánkou a punkovou skupinou (Bêle, Bêle Petite Chèvre). Stále je tu nadostač teatrálnosti, ale mám pocit, že album je vcelku tvrdý (Le Nain De Stanislas), akoby si Francúzi nahrávajúci v Británii povedali, že to tým Anglánom nandajú! Ako veľmi pompézna muzika to je, zistíte napríklad pri počúvaní pestrej a veľkolepej Ego Et Deus, čo je skladba rozprestierajúca sa pôvodne skoro na celej druhej strane platne, i keď sa tvári ako štyri samostatné kompozície. V kontraste s až terapeutickými pokojnými kúskami (Jour Apres Jour) si táto muzika neustále vyžaduje moju pozornosť, nejaké pro forma kulisové počúvanie nie som schopný vykonať. Hudba ma neustále chytá za uši a nalieha – aha, čo som si tu na teba pripravila, nie, že zaspíš!

A tak počúvam a zanedbávam tento text. Čo už!

Pokiaľ máte radi vybičované emócie v parádnej pompéznej muzike, prídete si na svoje. Album radím do päťhviezdičkovej hodnotiacej sústavy, tak si ho tam vyhľadajte a hajde počúvať!

P.S. Že ste to vy, tak som si dal tú námahu a využil som úpadkové západné technológie, kým nám ich politika na všetky svetové strany zakáže, a na francúzskej wikipédii som našiel text k vzniku albumu. Nechal som ho preložiť Google Translatoru a vydedukoval som, že Emile Jacotey je meno chlapíka, ktorý rád rozprával miestne legendy. Christianovi Décampsovi o ňom poslal výstrižok z novín bratranec. Toho to zaujalo natoľko, že sa za Emilem vypravil a nahral s ním asi 45 minútový rozhovor, ktorý následne inšpiroval niektoré skladby na albume. Ba čo viac, jeho hlas slúži ako spojovací mostík medzi skladbami Jour Apres Jour a Ode À Emile.