Reakce na recenzi:

hejkal - @ 11.09.2022

Ange patrí ku kultovým progresívnym (až avantgardným) skupinám zo 70. rokov. Nečudo, že pochádza z Francúzska, kde sa na podivuhodné úlety nikdy nehľadelo s podozrením. Ba práve naopak!

V zbierke mám (žiaľ) jediný album, a to piatu štúdiovku Par les fils de Mandrin z roka 1976. Na prvé albumy mám zálusk už dlho, ktovie, kedy sa mi podarí uloviť túto vzácnu korisť. Nič to! Musím sa priznať, že hoci sa k avatgarde v rocku staviam s dešpektom, mám niekoľko favoritov, ktorým túto polohu nielen odpustím, ale ju aj velebím. A práve tento album mi neskutočne sedí.

Pätica muzikantov sa nederie dopredu, ale ani nezaostáva. Nováčikom v zostave je tretí bubeník kapely v rade – Jean-Pierre Guichard, ktorý nahradil Guénolé Bigera (hral na predchádzajúcom albume). Muzika je to zovretá, v pomalších tempách, miestami tvrdo rocková, inokedy symfonicky náladová. Nechýbajú uletené pasáže. A pokojne sa všetky menované charakteristiky stretnú hoci v jednej skladbe, napríklad v úvodnej bombe Par Les Fils De Mandrin. Prím si uchmatol teatrálny vokalista Christian Décamps. Po francúzsky síce neviem, ale prezentovaná muzika ma napĺňa aj napriek tomu, že narácia je pre mňa „iba“ jedným z nástrojov. A akým! Niekedy je hudba doslovne kulisová, aby nerušila podmanivé recitácie (Ainsi S'en Ira La Pluie). Je to klišé, avšak vnímam toto dielo ako celok.

Možno som zaujatý a priznávam, že ignorujem album v kontexte celej tvorby skupiny, ale nemôžem inak. Dávam plný počet hviezd a idem si ho pustiť odznova.