Reakce na recenzi:

alienshore - @ 30.03.2018

"You're not there to show off a bunch of crap or be the center of attention. You're there to blend in and be a part of it." – Vinnie Colaiuta

Výrok Vinnieho Colaiutu by si mali niektorí bubeníci vylepiť vo svojej izbe (napr. Mike Portnoy a jemu podobní ...). Píše sa rok 1994. V Amerike ešte stále zúri grungeova vojna a grungeri ukazujú mladým svoj "unikátny" životný štýl, t.j. drogy a depresie. V týchto zvláštnych časoch však vychádzala aj úplne iná muzika, ktorá ale ostala trčať mimo záujem. Lepšie povedané nikto o nej nevedel a keď vedel, tak sa k tým informáciám dostával o čosi horšie. Jeden z top bubeníkov v hudobnej branži sa vtedy rozhodol vydať svoj prvý a jediný sólový album. Vinnie Colaiuta konečne vyšiel z tieňa špičkového session muzikanta a ukázal všetkým, že je rovnako dobrý tvorca ako aj hráč.

Jeho meno nie je úzko spojené s nejakou konkrétnou kapelou, tak ako to je v prípade Dave Weckla (Chick Corea Elektric Band), Petera Erskinea (Weather Report) alebo Steve Smitha (Journey, Vital Information). Bol však silne zainteresovaný v nie veľmi známych projektoch ako Karizma alebo Jing Chi. A to je hlavný dôvod prečo je tak trochu nedocenený. Hral naozaj s kadekým, ten zoznam je obludný. Je jedno, či je to rock, jazz/fusion, pop alebo metal. Dokáže zahrať ľavou zadnou čokoľvek, akýkoľvek štýl. Jeho hlavnou devízou je všestrannosť. Má však zároveň unikátnu techniku a myslenie bubeníckeho génia. Sila nevychádza len z jeho rúk, ale najmä z jeho mozgu.

Sólový album z roku 1994 nie je výtvor špeciálne určený pre jazzových elitárov, ktorí sa radi šprtajú abstraktnom jazze. Je to muzika, ktorá je tematicky zrozumiteľná (no ale ako pre koho, že ?) a absorbuje rôzne nápadité štýly. Nechýba samozrejme klasický jazz/fusion, ale dajú sa tu vystopovať aj prvky rocku, prog-rocku, elektroniky a dokonca aj hip-hopu. V prvom rade sa Vinnie snaží kompozične zastrešiť celý album. To znamená, že každá skladba má nejaký smer a obsahuje záchytné body. Predvádzanie samého seba je až na poslednom mieste, i keď nájdu sa tu aj také miesta.

Vitálna energia a jazz-rockové fluidum srší hneď z prvej nadupanej kompozície I'm Tweeked / Attack Of The 20lb Pizza. Kostrbatú štruktúru pretne kdesi pred druhou minútou výborný gitarový riff a Colaiuta nachádza skvelý priestor pre svoje nekompromisné bicie. Let's jazz ... tak to nám oznamuje dvojka názvom Private Earthquake: Error 7. Toto ale nebude chutiť každému, keďže bicie sú samplované a znejú ako z nejakého gangsterského filmu o hip-hoperoch. Nie veľmi prívetivú atmosféru obsahuje aj song Chauncey, no jej stredná pasáž ponúka zaujímavé aranžmány. Tvorbu Allana Holdswortha mi pripomína ďalšia skladba John's Blues a tu sa Vinnie už prejaví aj ako sólista v niektorých pasážach. Slink je pre mňa jedna z vrcholných jazz/fusion kompozícií na tomto albume. Bicie znejú ako od Tonyho Williamsa, veľký to vzor Vinnieho Colaiutu. Od tohto momentu je atmosféra už o osi prívetivejšia a potvrdzuje to aj jemne popreplietaná Darlene's Song. Etnický feeling Momoska (Dub Mix) nádherne graduje do nápaditej atmosféry a jej šamanský rytmus je ústrednou myšlienkou, okolo ktorej sa to všetko točí. Výborným zakončením je náročnejšia skladbička Bruce Lee, ktorá obsahuje znamenité nosné motívy. A to je koniec tohto tak trochu zabudnutého a neprávom prehliadaného diela.

Vinnie, Vinnie ... prečo si nám nevytvoril viac takýchto sólových albumov? Pýtam sa sám seba. Asi preto, lebo mu vkuse každý vyvoláva, aby s ním šiel hrať. Ale aj tak na tejto svojej prvotine si hneď našiel štýl, v ktorom sa cíti dobre a tvorí ukážkové inštrumentálne veci. Určite sa ale nájde dosť poslucháčov, ktorí budú prskať nad experimentálnym, či provokatívnym charakterom tohto diela. Umelca umelcom nerobí komfortná zóna, ale schopnosť vniesť do obohratého štýlu akým je napr. jazz-rock a fusion nový impulz. A tu sa to podarilo. Thanks for all Vinnie!