Mayak - @ 12.02.2020 | #

... nostalgia ... pozitívna melanchólia ... emócie asi najvýstižnejšie pomenované Hrabalovým verbálnym termínom "krasosmutnění" ...

Viac, ako 33 rokov sú vernými súputníkmi Nicka Barretta v kapele PENDRAGON basgitarista Peter Gee a klávesák Clive Nolan. Bubenícka stolička za posledných 14 rokov zmenila svojho majiteľa z rôznych príčin po štvrtý krát a posledné štyri roky na nej sedí rodák z Filipín, dnes už britský občan Jan Vincent Velazco, ktorý nahradil nekonečnými koncertnými šnúrami veľmi žiadaného a celkom vyťaženého Craiga Blundella (Steven Wilson Band, Steve Hackett Band).

To, čo na hudobných internetových stránkach a verejných sociálnych sietiach avízovali títo štyria muzikanti – návrat vlastného soundu do 90.rokov – vlastne splnili mimo akúkoľvek pochybnosť.

Štandardná verzia albumu má 64 minút a jasnými jej piliermi sú štyri vyše osem minútové kompozície, ktoré nás vracajú do „zlatého“ obdobia tvorivej činnosti tohto neo-progového telesa – reminiscencie na albumy z rokov 1991 -1996 sú evidentné, okaté ... a veľmi príjemné ...

Gitarová hra Nicka Barretta nepotrebuje produkovať žiadne pritvrdené metalové riffy, ako v období niektorých albumov PENDRAGON po Miléniu, aby dosiahla tu najprirodzenejšiu krásu, ktorá je kapele najviac vlastná.
Jeho hra opäť najviac evokuje emotívne hrajúcich gigantov art rocku, ako sú Andy Latimer a David Gilmour.

Vokálny rozsah a kvalita spevu sa u Nicka Barretta vekom nijako nezhoršili, naopak na tomto albume pôsobí vyložene zrelo, príťažlivo a suverénne.

Veľkým vkladom pre kvalitu albumu sú aj klávesové plochy a harmonické podklady Clive Nolana, nepochybne emotívnejšie a efektívnejšie, ako u hudobnej produkcie pre svoju alternatívnu kapelu ARENA v ostatnom období.

Veterán Peter Gee odvádza už tradične kvalitnú prácu pre skupinu a Jan Vincent Velazco je už s PENDRAGON za posledné roky natoľko zrastený, že na jeho bubeníckych sekvenciách nemožno nájsť nejaké kritické miesta – je veľmi kreatívny aj v momentoch, keď by to aj skúsený a zmlsaný poslucháč zrovna nečakal.

Štyri výrazné, nosné dlhšie kompozície sú umne obalené ďalšími šiestimi v podstate päť minútovými skladbičkami a celému albumu dávajú prirodzenú kontinuitu.

Istou výnimkou je v poradí štvrtá kompozícia "360 Degrees", kde príliž veselý írsky folkový "hospodský" motív, hraný na husliach, čiastočne narúša príjemne vybudovanú melanchóliu globálneho charakteru celého diela.

„Love Over Fear“ je nostalgickým sviatkom pre tých znalcov a poslucháčov PENDRAGON, ktorí kapelu sledujú kontinuálne od začiatku jej fungovania / vydávania štúdiových produktov a ktorí dodnes vnímajú spontánnu a prirodzenú invenciu albumov „The World“, „The Window Of Life“ a „The Masquerade Overture“ ako vrchol ich skladateľskej a hudobnej tvorby.

Už od začiatku problematické 80. roky priniesli pre sofistikované formy rocku obdobie útlmu, ba až temna, ale odvážlivci Marillion, Pallas, Twelfth Night, I.Q. a Pendragon sa stali „vlajkovými loďami“ trendu, idúcemu proti konjuktúre hudobnej komercionalizácie a ktorý sa dodnes nazýva – pre niekoho hrdo, pre niekoho pejoratívne - neo prog.

Marillion je dnes jedna z najväčších rockových skupín mimo mainstream, Pallas a Twelfth Night síce formálne stále existujú, ale viac/menej na sporadickej báze ... ale to, čo dokázali I.Q. pred pár mesiacmi a práve v týchto dňoch dokazuje PENDRAGON, je markantnou ukážkou, že aj po štyridsiatich rokoch si možno štatút „vlajkovej lode“ nielen udržať, ale ho aj zásadne posilniť ...

Pantata83 @ 13.02.2020 06:55:00 | #
někdo by řekl, že se nedá takto rychle od vydání alba souvisle hodnotit, kritizovat a hvězdičkovat. Nu ono v tomto případě není úplně zcela na co moc čekat. Pendragon se "vrací" se svou typicky devadesátkovou hudbou, okořeněnou o folkový nádech (za mě to celkem kazí dojem z jinak pěkného alba). Ty 4 delší kompozice jsou vskutku vyvrstvené k dokonalosti. Titulní a závěrečná skladba jsou jasných otvírákem a zakončovákem. Již zmíněná folková událost na albu je opravdu 360 stupňový kotrmelec, ale i píseň Starfish and the moon s čistě klavírním doprovodem nejsou žádnými taháky, na rozdíl od Whirlwind, která svojí melanhcolickou náladou připomíná spíše tvorbu IQ (objevuje se zde na saxík i Julian Baker). Hodně mě překvapil Clive Nolan pro něj a i pro mě v občas netypických klávesových rovinách, na které nejsme zvyklý. Přináší to albu jiný nádech, veskrze pozitivní. Pro mě je to velmi kvalitní album a řadím jej rozhodně výše než alba Passion a hodně temné album Men who climb mountains, které nebylo vůbec špatné, ale prostě na mě až moc zombie a temné a k repertoáru renesanční tvorby Pendragon se prostě moc nehodilo. Ale takový byl prostě vývoj už od alba Believe.