Reakce na recenzi:

hejkal - @ 17.08.2022

Joe Walsh kontruje – So What!

Pred takmer štyridsiatimi ôsmimi rokmi sa album So What Joea Walsha vnoril do predvianočného záveja hudobných predajní. A veru sa (odvtedy) nestratil.

Joe je jedným z najlepších a predovšetkým najoriginálnejších rockových gitaristov, aký kedy tento nástroj týrali. Má nesmierny cit pre melódiu a niektoré jeho sóla sú dodnes etalónom kvality (Hotel California je toho dôkazom). V počiatkoch bol navyše riadne divoký rocker a počas svojej úspešnej kariéry si na to občas rozpomenul. Pravdou však je, že omnoho viac tiahol k mäkšej podobe muziky. Dokazoval to už v James Gangu, pričom sólovú kariéru počal s kapelou Barnstorm, s ktorou nahral jeden extrémne pokojný album (Barnstorm) a jeden „jamesgangový“ variant light (The Smoker You Drink, The Player You Get), ktorý obsahoval jeden y jeho najväčších hitov Rocky Mountain Way (Eagles ho hrajú povinne). V roku 1975 ho prizvali k Eagles a zvyšok je, ako sa vraví, história. Hneď prvý album Hotel California s rovnomennou skladbou v čele tvoril dejiny. A aj sólovo alebo pri spolupráci s inými hudobníkmi (naposledy s Ringom Starrom a Sheryl Crow) sa Joe nestratil.

Pre niektorých priaznivcov jeho hardrockovej polohy bola „Eagles“ fúzia šokujúca, ale kto jeho dráhu sledoval pozorne, nemohla ho priveľmi prekvapiť. Joe sa rád prikláňal k jemnej muzike a country je v USA vnímané úplne inak ako napríklad u nás. Veru, nie všetko je čundráctvo. Každopádne, kým sa stal členom Eagles, nahral ešte svoj pravdepodobne najlepší sólový album – So What (1974).

Musím sa priznať, že obvykle nie som ktovieaký priaznivec sólových albumov hudobníkov, ktorí figurovali v legendárnych kapelách. Tam, kde chémia medzi osobnosťami dala vzniknúť niečomu úžasnému (napr. Beatles, Led Zeppelin, Deep Purple), jednotlivo vždy niečo chýbalo. A je úplne jedno, či šlo o sólovku najvýznamnejšej osobnosti, dominantného autora a pod. Led Zeppelin je asi najočividnejší prípad, na druhú stranu, uznávam Ritchieho Blackmorea, ktorý vždy radšej založil plnohodnotnú skupinu a fungovalo mu to podstatne lepšie ako kolegom z brandže. Joe Walsh bol pre mňa dlho známy jediným albumom, kde sa hriala skladba Rocky Mountain Way. A aj u neho mi tá jemnejšia nálada dlho nesedela (a neskoršie funky obdobie dupľom). Napokon sa postupne vysedela a dnes už stojí v popredí môjho poslucháčskeho vkusu. A tak som sa začal snoriť a časom som si skompletizoval jeho tvorbu zo 70. rokov.

So What ma oslovuje najviac. Keď má rockovať, tak to robí hutne. Milimetrovo nakalibrované rify i sóla zdobia ako úsečnú Time Out, tak najlepšiu skladbu albumu, tvrďácku bombu Turn To Stone (prerobená vec z albumu Barnstorm). O zdanlivom slaďáku County Fair ani nehovorím. Akustická poloha Joeovi sluší, a preto sa pripravte na riadnu dávku tejto účinnej vakcíny brániacej pred strádaním ducha. Vybrnkávaná Falling Down, basovo repetitívna Help Me Through The Night, terapeutická Song For Emma... Slobodne vyberte si svoju značku. Môžete aj kombinovať. Príjemná atmosféra (Welcome To The Club) je samozrejmosťou. Toto nie je žiadna experimentálna muzika, naopak, jej podstatou je vľúdnosť. Ešte aj krátka blbinka All Night Laundry Mat Blues sem patrí a prirodzene zapadá. Walsh má evidentne rád Ravela, čo vieme od čias Rides Again od James Gangu. Na So What si strihol klávesový kúsok z Mojej matky Husi. Zvuk je tradične vypiplaný, všetko je zreteľné a pritom to nepôsobí umelo.

V americkom rebríčku sa album umiestnil na peknom jedenástom mieste, čo z neho robí tretí najpredávanejší album z Walshových sóloviek. Deväť skladieb, tridsaťtri minút čistej radosti z hrania i počúvania. Takto si predstavujem vynikajúcu muziku.