Reakce na recenzi:

hejkal - @ 05.02.2023

Tretí sólový album amerického bubeníka Alphonse Mouzona sa volá Mind Transplant a vyšiel v roku 1975.

Z pätice legendárnych afroamerických fusion bubeníkov (Michael Narada Walden, Billy Cobham, Lenny White, Tony Williams a Alphonse Mouzon) mám ako bubeník najradšej hru Alphonse Mouzona. Môj otec nedal dopustiť na Cobhama, toho som v ranej puberte počúval intenzívne, však som bol poslušný syn. Aj tak ma však najskôr uchvátil Walden na albume Jeffa Becka – Wired (1976). Postupne som spoznal všetkých a výsledkom je moja absolútna úcta k Mouzonovi. Mal šťastie, že hral s fenomenálnym gitaristom Larry Coryellom, ktorého mám zo všetkých tých nedostižných velikánov fusion najradšej. Koncertný album skupiny Larry Coryell & The Eleventh House – At Montreux (1978) je najlepším fusion dielom v histórii tohto žánru. Lepšie som nikdy nepočul!

Dielo Mind Transplant sa medzi fanúšikmi i kritikou skloňuje i preto, že tvorí akýsi vyzývací kúsok voči slávnemu albumu Spectrum (1974) bubeníka Cobhama. Výzva spočíva najmä v tom, že na obidvoch hrá na gitare Tommy Bolin, fenomén, ktorého tragický osud dodnes budí emócie. Máme tu teda dva albumy bubeníkov s rockovým gitaristom fušujúcim do remesla takým hráčom ako John McLaughlin, Al DiMeola, Allan Holdsworh alebo John Etheridge. Kým Spectrum som už na Rockboarde recenzoval, Mind Transplant až dodnes v databáze chýbal. Tak, teda, poďme na to!

Viem, že sa opakujem, ale fusion veľmi nepočúvam. Preto mi robí problém slovami opísať muziku, ktorá sa rinie z reproduktorov. Je v tom funky, tona inštrumentálnych predvádzačiek, nechýbajú podarené melódie (a to veru človek ocení). Úvodná skladba Mind Transplant je dosť tvrdá, aj na dva kopáky dôjde, nech sa hľadači konšpiračných teórií môžu zamýšľať nad Cobhamovou otváracou peckou Quadrant 4. Z ôsmich skladieb má Bolin na svedomí tri sólové vstupy (Carbon Dioxide, Golden Rainbows, Nitroglycerin), rovnako tri skladby ovláda gitarista Lee Ritenour (Ascorbic Acid, Happiness Is Loving You, Some Of The Things People Do).

Najlepšia skladba na albume je ostrá, až rockovo vyhranená Carbon Dioxide. No a čo, že obsahuje aj tichú zlovestnú náladovú pasáž? Ako Bolin, tak Mouzon sa tu vybláznia dosýta. Keď pre nič iné, tak pre túto smršť sa oplatí si album vypočuť. Aj sólové bubenícke vstupy v Ascorbic Acid ma bavia. No a temná psychedelická chill náladovka Golden Rainbows usvedčuje ambientnú muziku z nedostatku nápadov. No a svižnú skladbu s priliehavým názvom Nitroglycerin nemôžem nemať rád.

Na opačnej strane spektra je jediná spievaná skladba na albume – Some Of The Things People Do. Funky hit, čo dodať. Som rád, keď skončí.

Aj keď je tu toho funky na môj vkus priveľa, prekvapivo tvrdý prejav inštrumentalistov mi to vyvažuje v prospech počúvateľnosti. Mind Transplant je vynikajúci album. A čo si myslím o tom nezmyselnom porovnávaní s Cobhamom? Nič!

P.S. Z britských fusion bubeníkov u mňa vedie nedostižný John Marshall a, predstavte si, Phil Collins! Prečo? Skúste si niekedy vypočuť album od skupiny Brand X – Unorthodox Behaviour (1976) a pochopíte.