Reakce na recenzi:

hejkal - @ 07.03.2024

Al Di Meola patrí k najvýraznejším rýchloprstým technickým gitaristom na tejto planéte. A tak som si zadovážil dvojdiskový výber Anthology z roka 2000.

S výbermi fusion je to dosť ošemetné. Nevýhodou jazz(rock)ových hráčov je, že ich produkcia je ako Made in China, je jej skrátka veľa. Hrali v známych skupinách, sólovo, spolupracovali medzi sebou navzájom, hosťovali si na albumoch krížom-krážom, skrátka, fusion (a jazz) je oceánom, ktorý za jeden život spoznať do posledného zákutia jeho hlbín nemožno. S tým súvisí sizyfovská výzva vtesnať takto košatú produkciu kohokoľvek na plochu reprezentatívneho výberu. Povedzme si rovno, že sa o to nikto ani napokúša. Zväčša sa zjaví nejaký výsek z tvorby, ktorý je prinajlepšom celou jednou etapou v živote hudobníka, v horšom a častejšom je to náhodne vysekaná muzika z niekoľkých albumov.

Anthology predstavuje Al Di Meolu v jeho prvotnej fáze sólového muzikanta. Zabudnite na Return To Forever, dostanete vcelku solídny vhľad do obdobia rokov 1976 až 1983, a teda do albumov Land Of The Midnight Sun, Gypsy, Casino, Splendido Hotel, Electric Randevouz, Tour De Force – Live a Scenario. Plus sú tu štyri dovtedy nevydané skladby. Je to preto podľa mňa jeden z tých lepších výberov fusion, ktoré som mal možnosť počuť.

Asi nemá cenu opakovať, prečo mi výberovky fusion stačia ku šťastiu, skrátka to je hudba, ktorú počúvam len občas a na základné povedomie mi postačujú. Ono, Di Meola je borec. Jeho gitarová technika je omračujúca a vie zahrať prekvapivo funkčné melodické útvary. Skáče po rôznych „world“ náladách, z ktorých najčastejšie sa spomína španielska. Každopádne je pod tou technikou aj čosi citlivé, svieže, hravé, a preto mi jeho hudba vyhovuje. Nie, nie som natoľko zažratý fusion poslucháč, aby som vedel určiť, či to alebo ono je pre mňa to naj, skôr tento typ muziky vnímam ako celok, skrátka plynie a ja sa kochám inštrumentálnou zručnosťou hudobníkov, ktorí sú, neprekvapivo, svetoví. Osobitne pri tomto type hudby analyzujem hru bubeníkov. Lenny White, Alphonse Mouzon, Steve Gadd, Robbie Gonzales, Simon Phillips a dokonca Phil Collins. Každý jeden je skvelý, zároveň disponuje individuálnou tvárou svojej hry.

Jasné, že aj ostatní inštrumentalisti sú skvostní, ale nebudem sa tu tváriť, že si bubeníkov nevšímam osobitne. Čo mi prekáža, je klávesové 80’s zvučenie, najmä na druhom disku (skladby sú radené chronologicky). Ako nad tým rozmýšľam, je zaujímavé, že bez ohľadu na to, ako veľký inovátor a vizionár bol ten-ktorý hudobník, ani jeden nedokázal odhaliť, že tieto pazvuky nie sú to, čo muzika potrebuje. Vlastne ešte aj fusion hráči sa stali „trendy“. Čo už.

Celkovo hodnotím tento výber vysoko, je vynikajúci a pre mňa úplne dostačujúci, keď dostanem chuť na Di Meolu sólovo.