Reakce na recenzi:

hejkal - @ 05.11.2024

Koncom 70. rokov sa hardrocková muzika dostala do útlmu. Zahodila všetky progresívne výlety do inštrumentálnych krajov, sústredila sa na kratšie úderné pesničky založené na úsečných riffoch a spevných melodických refrénoch. Kto sa chcel hudbou živiť, musel sa prispôsobiť poslucháčskemu vkusu masového publika. A to chcelo čo najjednoduchšiu, pokiaľ možno sterilnú, muziku nenútiacu mozog k zvýšenej aktivite. V roku 1978 sa v tomto prostredí zrodil album It’s A Circus World od americkej skupiny Axis, ktorý sa z tohto modelu trocha vymyká.

Išlo o typické rockové trio, gitara-basa-bicie (a spev), v zostave sa nachádzali zaujímaví muzikanti. Meno Jay Davis (basa) asi nikomu nič nepovie, hoci hral s Rodom Stewartom, ale Danny Johnson (gitara, spev) hral v skupinách Derringer, Alcatrazz, Private Life a Steppenwolf. No a Vinny Appice bude známy každému priaznivcovi Black Sabbath a Ronnie James Dia.

Jedenásťskladbová gitarová hardrocková nádielka je za mňa vhodná aj do rádií (ak by niečo také chceli hrať, čo nechcú). Nie však v komerčnom zmysle. Hudobníci akoby žmurkali na poslucháčov – aha, sú to krátke melodické songy, ale zároveň majú v sebe dravosť a energiu vymedzujúcu sa z popového bahna svojich súputníkov. Zvuk odmieta produkčnú sterilitu, znie prirodzene, ako sa na správnu rockovú muziku patrí.

Milujem posadené polohy v Brown Eyes alebo Juggler. Rovnako však na mňa zaberajú aj svižnejšie riffovky ako Soldier Of Love. A čo by to bol za hardrockový album, keby sa na ňom nenachádzala posmutnená balada á la Train? Appice sa vyblázni v rozkokošenej funkoidnej smršti Armageddon, mám pocit, akoby v Sabbathoch nehral to, čo mohol. Album v podstate nemá slabé miesto a skladby sú vzácne vyrovnané. Pokiaľ máte radi melodický gitarový hard rock bez kompromisov, budete spokojní.

Že to šlo aj v roku 1978, hrať skvelú muziku, dokazuje tento album mierou vrchovatou. Mám ho rád.