hejkal - @ 04.10.2024 | #

Deep Purple, synonymum presluhovania, sa oklepali z odchodu gitaristu Stevea Moresa a pred nedávnom vydali ďalší štúdiový album s podivným názvom =1. Aký je?

Prekvapivo lepší, ako som podvedome čakal. Kapela je z väčšej časti vyskladaná z členov najslávnejšej éry, čo je rozhodne plus. Nová posila, írsky gitarista Simon McBride, hrával s Donom Aireym, takže jeho voľba azda až tak neprekvapí. Je rozhodne technicky disponovaný a hrať vie. Avšak, doteraz bola na tomto poste vždy výrazná, ba až geniálna, osobnosť. Preto som bol zvedavý, ako si poradí s odkazom legiend.

Z nabúchaných rockových vypaľovačiek (A Bit On The Side, Now You’re Talkin’) počuť, že kapela našla cestu od podpriemeru k priemeru. Čo je vlastne plus. Trinásť skladieb sa počúva dobre. Nič nenarúša rutinu, ale po predchádzajúcich dvoch zmaroch je to fajn. Odchod Morsea vlial trocha vitality do tuctových odrhovačiek. No, tuctových je možno prisilné slovo, je to skôr očakávaný set obyčajných a prívetivých skladieb (Show Me, Sharp Shooter). Singlovky fungujú (Portable Door, Lazy Sod), skvelo zapadnú aj pomerne vzácne nežnejšie veci (If I Were You, I’ll Catch You). Záverečná košatá Bleeding Obvious má ako jediná ambíciu prísť s nejakou solídnejšou výstavbou, čo z nej robí najlepšiu skladbu albumu.

Napriek niekoľkým kritickým úvahám v predchádzajúcich odstavcoch u mňa pri počúvaní prevládajú pozitívne pocity. Som rád, že sa za Párplov opäť nemusím hanbiť. A malé bezvýznamné plus udeľujem minimalistickému obalu.

jiří schwarz @ 09.10.2024 22:30:04 | #
Bylo by pro svět / rockové fanoušky špatné, kdyby tahle deska nevnikla? Nemyslím si. Nevím, proč tohle poslouchat, když si můžu pustit místo těchhle trapáren něco z DP let 1970-72, kdybych měl náladu na hard-rock. Vypínám asi po 20 min, je mi chlapců trochu líto. Pouze rytmika (Glover) zůstal. Zpěvák jmenující se IG má s tím, co zpíval Child in Time, málo co společného. Aireyho hraní s DP jsem nikdy neměl rád (srov. s Lordem). Sešup a blížící se konec hard-rocku co by jedné odnože progresivního roku nastal v r. 1974, vydáním Burn, to jsem si jasně uvědomil i v těch 17, co mi tehdy bylo. Howgh.