Reakce na recenzi:

hejkal - @ 19.11.2024

V rámci svojej zbierky koncertných albumov zo 70. rokov sa síce nesystematicky, ale o to radostnejšie vrhám aj na albumy z iných ako rockových oblastí. A tak som si jedného dňa zadovážil japonské CD Live (1978) amerického gitaristu Johna Scofielda.

Šesť skladieb je viac jazzových ako inožánrových, poctivo inštrumentálnych a presvedčivo odohraných. Štvorica hudobníkov v obsadení gitara, basa, bicie a piano sa štvrtého novembra 1977 predviedla v Domicile v Mníchove so všetkou parádou.

Už v úvodnej kompozícii V. badať, že každý inštrumentalista si príde na svoje. Iste, sóla majú v rukách gitarista a klavirista, ale ani rytmika nie je práve minimalistická. Joe LeBarbera je bubeník, ktorého v podstate nepoznám, každopádne ma zaujal, jeho hra je správne divoká a plná. Dôjde aj na krásne basové sólo, (Jiří) George Mraz je český rodák z Písku, náš emigrant a americký imigrant, ďalší z talentovaných československých hudobníkov, ktorý našťastie zdrhol a mohol slobodne hrať, čo ho bavilo.

Zadumaná skladba Gray And Visceral ma oslovila asi najviac. Má v sebe čosi znepokojivo tajomné, akoby sa spoza opony prebúdzalo tajuplné Lovecraftovské božstvo s chápadlami na brade a čakalo, kedy sa zapojí do deja. Album mal pôvodne iba štyri skladby, od prvého vydania na CD (v Nemecku, v roku 1987) však vychádza obohatené o dve skladby (Air Pakistan, Jeanie) a navyše sa tu zjavila aj skladba Leaving v plnej, needitovanej verzii. Na platni bola skrátená o tri minúty. Aj moje CD z roka 2020 ich obsahuje a som tomu rád. A nevadí, že sa vďaka nim album miestami ponorí do ospalej jazzovej atmosféry, pri ktorej v pohode zadriemem. Inak, keby ste chceli vedieť, aký je Scofield gitarový borec, práve Air Pakistan je úžasnou ukážkou jeho hry. A aj LeBarbera si tu strihne bubenícke sólo. V záverečnej štvrťhodinovej skladbe Softly, As In A Morning Sunrise sa tiež uspáva, swinguje, medituje, skrátka, na všetko je čas, každá plocha je detailne opracovaná a ako poslucháč oceňujem najmä prirodzený prejav hudobníkov hrajúcich naživo. Mám rád hudbu, ktorá pôsobí ľudsky, nie ako skladačka od AI. Samozrejmosťou je rozsiahle bubenícke sólo, ktoré radím k tým počúvateľnejším.

Scofielda som dlho vnímal len ako meno, jedného zo zástupu často spomínaných jazzových borcov. Bližšie som ho vstrebal až kvôli Warrenovi Haynesovi, ktorý ho so svojou skupinou Gov’t Mule prizval na nahrávanie albumu The Deep End Vol. 1 (2001), kde si spolu zahrali v skladbe Sco-Mule a neskôr spolupracovali na albume s rovnakým názvom, ktorý vyšiel v roku 2015. Stále som však jeho tvorbou v podstate nepoľúbený.

Tento živák považujem za výborný príklad inštrumentálneho jazzu. Nemusím ho počúvať často, ale keď sa dostaví tá správna nálada, baví ma. Odporúčam.