Reakce na recenzi:

hejkal - @ 09.11.2013

Posmrtné kšefty s rozkladajúcimi sa zvyškami mi nie sú dvakrát príjemné, ale raz začas sa medzi hyenami a supmi zachová aj taký kúsok mršiny, ktorá nezapácha, ale láka. Takýmito čriepkami v mase prachu sú aj koncertné nahrávky neskutočne úžasnej kapely Stone The Crows. Albumy po sebe zanechala štyri, ale od 90. rokov jej postupne vyšlo niekoľko koncertných diskov, ktoré, a to kvitujem, po čase vyšli súborne. Dlho som po nich pokukoval, až už došli výhovorky a nedalo sa inak, ako si ich kúpiť. Prvým takýmto setom je Radio Sessions 1969-72, ktorý združuje dva diely takzvaných BBC Sessions, čo sa na CD dostali kedysi koncom 90. rokov.

Na dvoch diskoch sa nachádza prierez všetkými etapami kapely, vrátane všetkých "štúdiových" zostáv. Neviem, či má zmysel skladať ódy na jednu z najlepších bluesrockových kapiel všetkých čias, ktorá veru od hard rocku nemala ďaleko. "Janisovsky" prifarbená speváčka Maggie Bell má naživo účinok zubárskych injekcií, sánky padajú a môže sa nerušene vŕtať, trhať, sekať... Počúvať toto dvojcédéčko je sviatkom, keby som niekedy mohol zmeniť jedinú vec vo svojej realite, chcel by som zažiť takéto koncerty zo začiatku 70. rokov. To by bolo! Dnes už takéto čosi nikde nepočuť a ani zvukové a kopírovacie možnosti dnešnej beztvárnej doby (ako inak nazvať tento digitálny chaos, máme všetko a nič, pestrosť zotrela akúkoľvek črtu, ktorá by nás jasne vymedzila v čase a priestore) nedokážu dodať autenticitu vlastnú zlatej ére rocku. Vydavateľstvo Angel Air zvládlo koncertným kúskom dodať počúvateľný zvuk, takže devätnásť skladieb možno počúvať bez obáv.

Pre mňa je z celej "bestofky" najcennejšie to, čo sa na albumoch nenachádza a tiež veci z druhého albumu, ktorý milujem tak, že som rád, že sa o tom nebolo treba zmieňovať pri svadobných sľuboch. Drsné kúsky Let it down a Freedom road mohli pokojne vraziť na album, sláva, že sa dostali sem. Covery sú dobré, klasika Goin' down trošku zaostáva za inými verziami, pretože je utlmená a nemá prierazne nastavené tempo ani rytmus. Chválim však pokus nekopírovať originál. Vrcholné číslo sa volá Hollis Brown. Tento Dylanov akustický flák prerobila Stone The Crows na niečo brutálne. Pokojný úvod vystriedajú tvrdé rockové pasáže, psychedelické vsuvky, gradácie a celé to trvá takmer štvrťhodinu. Nemám slov, hajde počúvať!

Tento počin môžem iba velebiť a odporúčať.