Reakce na recenzi:

hejkal - @ 29.03.2011

K albumom Titanic som sa dostával odzadu, od albumu Ballad of a rock’n’roll loser smerom k debutu. Bola to jedna z prvých (ak nie prvá) skupín z Nórska zo zlatej éry rockovej hudby, ktorá sa z nejakého dôvodu sústredila okolo roku 1970, ktorú som počul. Hneď na úvod musím povedať, že Titanic nepatrí k tým skupinám, ktoré by nahrali majstrovský debut a následne sa potácali od lepšieho k hrošiemu. Naopak, svoju tvár si budovala postupne.

Klávesmi hnaný hard rockový flák Searchin’ a následná „zeppelínovská“ rifovka Love is love nemajú chybu, znejú sviežo a nekompromisne, potom však kvalita albumu, povedzme, kolíše. Dvojička sladkých sixtýsových popárničiek (Mary Jane a Cry for a beatle) je pri najlepšej vôli všedná. Something on my mind je skvelá hard rocková skladba, nie, že by sa inštrumentálne blížila k orgiám, ale má správny ťah. Pokus o brass rock s názvom Firewater je prekvapivo temný a zaujímavý, Schizmatic mind sa svižnejšie vracia do nálady 60. rokov a na záver je tu najlepšia skladba albumu, preemotivovaná klávesová balada I see no reason. Zaujímavá je minimalistická pasáž pred gitarovým sólom, kedy na chvíľku všetko stíchne, iba hajtka odbíja rytmus.

Bonusový singlový slaďáčik Half breed sa pokojne prenudí svojimi štyrmi minútami a Santa Fe ukazuje ďalšie z poznávacích znamení skupiny (alebo úchylku, ako si to nazývam ja), a to záľubu v juhoamerickom, perkusiami obhádzanom, Santanovaní (Santa Fe). Túto polohu bytostne neznášam.

Kladom skupiny ja anglický spevák Robinson, správne kričí, chrčí a vôbec, nepára sa s tým. Jeho zmena výrazu na jednotlivých doskách je rozhodne tým najzaujímavejším, čo na skupine sledujem. Solídny debut nesmelo naznačujúci budúci potenciál vnímam ako čisto zberateľskú záležitosť, aby som opäť raz nedodržal popisky hu hviezdičkám, dve a pol z nich zaobalím do troch.