Reakce na recenzi:

hejkal - @ 01.04.2011

Je zaujímavé, ako sa spevák Robinson dokázal počas fungovania v Titanic hlasovo meniť. Na Ballad of a rock’n’roll loser to dohnal k dokonalosti, neuveriteľne schrapčal a je z neho Rod Stewart. A tým výrazne napomohol k počúvateľnosti celého diela.

Úvodná balada Riding shotgun on my soul preteká emóciami (a klavírom), svižné poloakustické (akustická gitara je na albume využívaná často) blues Honky vargant nemá chybu a titulná skladba je dokonalá. Nevšedná balada si našla cestu aj do repertoáru Žalmanov, z ktorého pomerne rýchlo zutekala, pretože jednoducho na originál nič nemá. The crippler to konečne rozbalí, Robinson je v životnej forme, pohodové kĺzavé gitary, čo dodať. Tropické pralesy zastupuje Ricochet, verte-neverte, práve táto skladba je z celej Titanicovskej šamanskej produkcie najhoršia. Opičie zbory (uhuhuhu) dopĺňa otravný funky groove, radšej končím z opisom a budem sa venovať úžasne pohodovej skladbe Following the line, ktorej občasné funky pristane (teda, sám tomu neverím). Ďalším tromfom v rukáve je Buckshee woman. Pravda, funky infekcia v nej pokročila, napriek tomu si udržuje rockový náboj a refrén je viac ako podarený. A podobné veci by som vedel popísať aj o ostatných troch skladbách, nechcem sa opakovať, vyžaruje z nich pohoda a pozitívna energia.

Bonusová verzia titulnej skladby je na nerozoznanie od albumovej a Sliding down again zapadá do schémy razantnejších skladieb prítomných na albume.

Tento album som počul ako prvý, takže mám k nemu najvrúcnejší vzťah, takto si predstavujem príjemnú rockovú muzičku (aj tie funky tiky postupom času tolerujem). A ten spev je božský.