Reakce na recenzi:

hejkal - @ 13.09.2011

K Nazareth mám pomerne vlažný vzťah. Nie som ani nejaký veľký znalec jej tvorby (na CD mám doma presne štyri kúsky, debut, Razamanaz, Hair of the dog a akýsi greatest hits, Big Dogz nerátajúc), nemám ju veľmi napočúvanú, ale zasa, minimálne po rok 1976 (hraničný ročník tej pravej rockovej hudby, aspoň pre mňa) tejto priamočiarej hard rockovej hudbe niet veľmi čo vytknúť. K tohtoročnej novinke som sa dostal pred pár dňami a to je sotva doba na detailné napočúvanie, avšak intenzívne počúvanie vo mne prebudilo isté pocity, ktoré majú punc čerstvosti, nuž ich sem pár uvediem.

Pomalšie tempo, z hute vykovaná gitara, do toho charakteristický škrípajúci hlas McCaffertyho (výšky si už veľmi nedáva, ale to je asi dobre, celkovo mi tu nechýbajú), tak si predstavujem správny rockový úvod a skladba Big dog’s gonna howl moje preferencie evidentne vedela vopred, beštia! To isté s občasným klavírnym podmazom ponúka aj ďalšia do podlahy vrastená ťaživosť s jednoslovným pomenovaním Claimed. Už aj hluchý v tomto okamžiku musel zaregistrovať, že skladbám sa akosi nedostáva väčších sólových plôch. Paradoxne, moc to neprekáža. Iste, druhá menovaná jedno gitarové núka a je milé, ale na veci to nič nemení. Rýchlejšia poloha sa konečne dostaví, No mean monster sa počúva jedna báseň, má chytľavé motívy i spomalený vážny refrén. Plus núka aj hlboko posadené rečičky, čo je prvok na Big Dogz mierne nadužívaný. Po chechtaní je čas oprášiť baladické reminiscencie a vytasiť sa s akusticky nadýchaným slaďákom When Jesus comes to save the world again. Krásna melancholická skladba, na akú sa v súčasnosti nezmôže už asi nikto. Bravó! Elektrifikované gradácie sú samozrejmosťou, a preto ich radšej ani nespomeniem. Skladba s výstižným názvom Radio je evidentne pokusom o návrat do éteru časov, kedy sa 70. roky schyľovali k záveru a uchyľovali k nemravným polohám, ktoré z rockerov urobili bábovky, tupírované lakovky a inú háveď. Ale skladba je to vďačná a celkom som si ju obľúbil. Asi starnem. Čosi horalské, bluesové i škótske na mňa dýcha v krásnej clivej vecičke Time and tide. Hard rocková dupavá medzihra veští, že skladba bude opakovať refrén do nemoty a naozaj, celá trvá o čosi viac minút než je dní v týždni. Tvrdšia i svižnejšia spevná pesnička Lifeboat je vystriedaná úvodným slovom a už sa kuchtí Toast. Predpokladám, že milovníci textov o váhe plne naloženého kamiónu s dvomi prívesmi sa nad týmto kúskom asi povracajú. Hold, love hurts (aj táto replika sa v texte nachádza). Watch your back tvrdí, že tvrdí a ide jej to. Klavírny slaďák? Slaďák od Nazareth? Áno, Butterfly je úžasná citovka, kdekto by z toho vyšiel ako totálny trapák, nie však McCafferty a spol.! Na záver je tu energeticky nešetrná skladba Sleeptalker, možno by som ju vypustil a nechal celé dielo doznieť v emočnom vypätí, takto je to trošku hŕŕŕ, aj keď to vôbec nie je zlá skladba a na konci si dokonca pokecá i spomalí.

Jedenásť skladieb v hard rockovom šate kríženom so štipkou blues, navyše, v hutnom a čitateľnom zvuku, nič lepšie si ani predstaviť nemožno. Škoda, že skupina viac-menej rezignovala na sóla (síce sú takmer v každej skladbe, ale len aby sa nepovedalo, aj keď sú všetky počúvateľné a slušne vystavané, žiadne bezduché bublikanie a tempobijectvo). Aj tak však väčšinu času nechýbajú! Dobrý album, fakt sa mi páči.